"Po...Poznáme sa?" opýtala som sa opatrne. Vyžaroval z nej rešpekt a nechcela som ju uraziť.
"Áno aj nie. Ja poznám všetkých no mňa len málokto."
"Nerozumiem vám. Ako môžete poznať všetkých bez toho aby oni poznali vás?"
"Lebo ľudia sú slepí a nevidomí. Nespoznajú tú, ktorá je pre tento svet najdôležitejšia. "
"A kto teda ste a kde sme to?" opýtala som sa snažiac sa zmeniť tému.
"Na tieto otázky musíš nájsť odpoveď sama." usmiala sa na mňa.
"Pamätám si, že som sa bola prejsť. Bol slnečný deň a tak som šla k jazierku. Správne?" opýtala som sa ako žiačka svojej učiteľky.
"Veľmi dobre a čo bolo ďalej?" pobádala ma.
" Prechádzala som sa po brehu jazierka a dostala som nápad. Viem, že sa to na dámu ako som ja nepatrí, ale nikto tam nebol a tak som sa vyzliekla do spodničky a postavila sa do jazierka po kolená. Voda bola príjemné chladná a tak som sa odrazila a začala som plávať viac do stredu. Slnko mi hrial chrbát a voda ochladzovala nohy. Bolo mi úžasne." usmiala som sa pri tejto spomienke.
"A ďalej?" bolo cítiť, že je nedočkavá.
"Keď som bola dosť ďaleko začula som, ako niekto kričí moje meno. Chcela som zakričať, že som v jazierku, ale ako som otvorila ústa dostala sa mi do nich voda. Začala som sa dusiť a snažila som sa plávať späť. Aj sa mi to darilo no potom... Potom ma niečo stiahlo pod vodu."
"Pamätáš si aj čo bolo po tom?"
"Potom? Potom si pamätám len tmu a zobudenie sa v tejto miestnosti." Kolieska v moje hlave pracovali naplno. A potom mi to došlo.
"Ja som... Ja som zomrela?" Starenka len nemo prikývla.
"Takže to znamená, že ty si..."
"Smrť"
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
1. 1.januára 2016 17:37
to sa dalo cakat uz od zaciatku
Napíš svoj komentár