Aké veľké musí byť zúfalstvo, aby to bolo neúnosné? Ako veľmi musí byť človek smutný, aby ho to zabilo? Ako veľmi musí byť rozzúrený, aby spáchal vraždu? Odpoveď je jednoduchá. Musí pocítiť sklamanie z lásky a trpkú pachuť odmietnutia. Niekedy to nie je na škodu. Človeka to môže posilniť, no aj zmeniť natoľko, že ho nik nespozná. Možno sa pýtate, odkiaľ to viem. Ale vzápätí vám to musí byť jasné. Áno. Aj ja som to zažila. A keď som si myslela, že tá bolesť, špina a znak odmietnutia nikdy nezmiznú, zrazu je to preč a môžete slobodne dýchať. Ale potom príde ďalšia rana. Vedieť povedať, že všetko je fajn, nič sa nestalo a ostať priateľmi. Sledovať, ako toho druhého nič netrápi, ako si žije svoj život a vy sa trápite, rozmýšľate nad tým, kde ste spravili chybu. Posledným klincom do rakvy je vedieť, že už má ďalšiu "lásku". Celý čas si vravíte, že to musí byť omyl a že to nie je pravda. On sa vráti a zas bude dobre. Ale tak to nefunguje. Otvorte oči a začnite ŽIŤ! Nie prežívať, ale žiť. Lebo to, čo sa stalo, malo svoj dôvod. Stalo sa to, aby nás to posilnilo a posunulo vpred. Ak to chcete nájsť, musíte pre to niečo robiť. Ja som si našla svoju duchovnu cestu- ťažkú, tŕnistú, ale napĺňa ma. Zažila som životy ľudí z minulosti a rada sa vraciam do minulosti, lebo tam má všetko šťastný koniec. Ale čo prítomnosť? Čo ak sa práve teraz dívam na seba a smejem sa, aká som bola sentimentálna a nešťastná? Ale to sa nedozviem, kým tento život neskončím. Ale čo mám robiť s pocitom, že moja duša v tomto živote trpí, chce sa dostať von a začať odznova? Ja jej to však nedovolím. Zaženiem ten pocit a budem bojovať dokonca.          

 Úvaha
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
pachirisue  14. 5. 2016 12:19
drzim palce
2 
fotka
antifunebracka  27. 3. 2017 16:48
Čo veta, to cliché.
Napíš svoj komentár