Naposledy (zabúdam na teba)

Povedz prečo zakaždým keď sa na mňa dívaš
mám pocit že predo mnou čosi skrývaš?
Prečo to, čo ešte včera bolo krásne,
dnes je mŕtve jak plameň ktorý zhasne?

Ako listy na jeseň čo padajú zo stromov a miznú,
sú naše pocity ktoré nestíhame zachrániť.
Ako útek pred svetom, reakcia na poslednú výzvu-
to sú pohľady čo nemôžu už nič vrátiť.

Povedz; Prečo každý pohľad tvojich očí ma tak strašne páli?
Páli ma jak cigareta zahasená jazykom.
Kde sú milenci čo ešte včera v daždi spolu stáli?
Chcem ťa ešte raz ochutnať, aspoň letmým dotykom.

Drobné kvapky dažďa poletujú vo vetre, sú chladné, skúšam utiecť.
Chcem ujsť ďaleko, odletieť preč, nevnímať a necítiť.
V hlave kopia sa mi otázky, neodbytné, môže vôbec láska podviesť?
Nesmiem zastaviť. Ty ma voláš. Mal by som sa obrátiť?

Ja viem, viem že všetko sa raz skončí.
Ja viem, viem že zo tmy vyjde slnko.
No chcem, zadívať sa ti do očí.
Snáď chcem, žiadam od osudu toľko?

Otáčam sa proti vetru čo neľútostne šľahá moju tvár.
Hľadám ťa v diaľke, vidím ťa stáť tam kde naposledy.
Zas počujem tvoj hlas, voláš ma "láska", tak jak voľakedy.
Cítim tvoju vôňu a tvoj strach jak keby pri tebe som opäť stál.

Slzy stekajú ti po lícach zmiešané s kvapkami dažďa.
Pery modré, chvejú sa ti chladom, chvejú sa ti strachom-
už sa zotmelo.
Kolená mi podlamuje myšlienka na teba- myšlienka to každá.
Časy dobré, nezapadli natrvalo, nezapadli prachom,
dúfaš nesmelo.

Oheň a voda, smiech a plač vedú tichý súboj kdesi vo mne.
Vidím ťa stále bližšie, kráčaš ku mne dažďom zmáčaná.
Radosť a strach, jak kryštál a prach, sú hviezdy čo žiaria vo dne.
Kráčaš, o milosť prosíš cez slzy, zraniteľná, stratená.

Vraví sa že dokonalosť nejestvuje, nedá sa žit v rozprávke čo čítajú sa malým deťom.
Posledný list vetrom poletuje, ľúbiť sa vraj majú ženy, vravievali, veď podobné sú krásnym kvetom.
Nebudem nás súdiť, nebudem sám sa klamať.
Nechcem sa viac trápiť, ďalšie šance tebe dávať.

To, že som sa otočil, kvôli tebe, aspoň jeden význam malo.
Dvíham ten list čo k nohám sa mi tíško uložil.
Do dlane ho beriem- pohľad tvoj, čo toľko mi už ublížil.
Nes ho, priateľ vietor, odnes všetko každý dotyk, každé slovo!

Odchádzam, odchádzam od teba, slobodný ako vták, jak rieka čo do mora sa vlieva.
Zabúdam, myslím zas na seba, strácaš sa mi, padáš do neznáma jak slnko keď sa večer stmieva.

Tak koho viniť z pocitov?
Koho z lásky a zo zrady?
Neriešim viac význam slov.
Nestaviam si vzdušné hrady.

Už veríš?
Vraví sa, že všetko sa nám jedného dňa vráti.
Tak neplač.
Každá bolesť prejde, každý dážď sa predsa stratí.

 Báseň

3 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu