kráčajúci v ústrety.
Ako vánok podá rúčky
a opiera sa o kvety.
V ruke leží krásna ruža,
bez bolesti, bez tŕňov.
Ruža v ruke, v ruke muža,
šepot lásky zo vôňou.
Plaché slová v prvej vete,
v očiach plných smiechu lesk.
Ruža rástla v nemom svete,
zaiskrí a zletí blesk.
No nezničí nič, ruža žije,
už naveky, už na večnosť.
Nik tú chvíľu, nik nezmyje,
v spomienkach je stály hosť.
Ruža sama vraví básne,
o láske, živote bez tŕňov.
Kým odtrhli ju rástla krásne,
teraz žije vo váze snov.
No i odtiaľ nesie vôňu,
a šíri pocit voľnosti.
Nik nepripraví lásku o ňu,
ruža vrastie do kostí.
Hoc ruža spája srdcia spolu,
nespútava nasilu.
Muž vyjadril už ružou vôľu,
čaká kvet len na milú.
V žltej ruži červeň drieme,
ako v slnku oheň sní.
Koľko lupeňov skrýva vieme,
i kedy strasie posledný.
Muž stále ďalej, potichučky,
no v ruži stále blízko je.
Snáď podá ešte milej rúčky,
skoro ich smiech zazneje.
Smiech kropí ružu sviežou rosou,
on i ona v srdci majú sad.
Prebehnú sa trávou bosou,
muž a žena, kto koho ma rád?...
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
1
tazkypavuk
10. 4.apríla 2008 20:47
Pekné
Napíš svoj komentár