že nebo slnko chráni.
Jar naplní spevom hniezda,
dážď mraky svoje bráni.
Keď priletela z výšky,
len ľahučko sa vzniesla.
Vtáča bojí sa však líšky,
hviezda v očiach rýchlo klesla.
Vravela, že mak ukradol tú červeň,
rudému slnku nesplatil žiaľ.
slnečné lúče v slepé kvety nemeň,
tie kvety len krutý vietor sial.
Hviezda zrazu stíchla,
ani hláska v tmavej noci.
Smrť hviezdy je tak rýchla,
pravda leží len v jej moci.
Naposledy ešte naklonila hlávku,
otvorila oči a potichučky riekla.
„Svet kráča, no ak nepodoprieš lávku,
svet bude odraz pekla.“
Hľadela som na ňu, zrazu,
stratila sa žiara pred očami.
Hviezda sa podvolila mrazu,
a my sme tu zostali bez nej sami.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár