leto chladným lúčom zavzlyká.
sokol v lete stráca zrak,
na nebi život zaniká.
Mlč, zbytočne slová tratíš,
zima sa topí v plameňoch lávy.
Hlas slávikov upadne, nastala tíš,
už nepočuť spev krásy a slávy.
Nevidíš? Čas zmenil sa v prach,
čo bolo, to napovie len spomienka.
V odvážnych rečiach leskne sa strach,
nádej je mŕtva, živá len zámienka.
Viem, je ti to ľúto, a nie si sám,
no minulosť už obýva hrob.
Všetko je iné, obraz zmenil svoj rám,
osud dal nám bolestný kop.
Nevrátiš kroky späť, city sú už preč,
nesnaž sa tváriť, že zastavíš čas.
Nech z pier začujem rovnakú reč,
neožije znova, čo zomrelo v čas.
Nič nie je rovnaké, ani ja, ani ty,
sme rôzne kúsky rozbitej duše.
Sokol nevidí a slávik je zmĺknutý,
v lete sype sa sneh a v zime sú súše.
Zostal len popol, všetko je naruby,
neviem sa tváriť, že včera je dnes.
Oko za oko a zub platí za zuby,
ticho v nás ostáva, musíš to zniesť...
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár