Vonku ma ovial večerný vánok. Padlo mi to dobre. Zhlboka som sa nadýchla a prešla k zastávke na električku. Bola som mimo. A nejaká stará pani sa spýtala kedy jej pôjde električka číslo 3. A ja som nebola schopná jej na to nič povedať. Iba neviem. To bolo všetko. Asi sa dosť naštvala ale mne to bolo jedno. Konečne prišla tá moja električka a ja som nasadla. Usadila som sa k oknu presne tam kde visí tá tabuľka zo stanicami. Takže von som sa mohla pozerať len cez malú škáročku. Ale bolo to lepšie ako pozerať sa na dedka čo sedel oproti mne. Niežeby som niečo mala proti starý ľuďom alebo čo. Len som na to nemala náladu. Pri tom ani nevyzeral tak zle. Mal hnedé nohavice a sivé ponožky. Obuté mal dosť jednoduché a tenké hnedé topánky. Boli iného odtieňu ako tie nohavice a na zimu až príliš tenké. Čudujem sa, že mu nebola zima. A možno aj bola ale asi nemal náladu celej električke oznamovať, že je mu zima. No uznajte, prečo by to preboha robil? Nepripadal mi ako blázon. Ani žeby sa chcel sťažovať. Na hlave mal taký celkom zlatý svetlý klobúk. Veľmi mu nesekol ale bol zlatý. Mal šušťavú tmavomodrú bundu. Stále keď sa pohol tak to zašušťalo.
Odvrátila som od neho oči a ďalej sledovala čo sa deje za tou tenkou škáročkou medzi tabuľkou a oknom....
Skutočný príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
2
aj mne sa paci tren zaver..je to pkene napísane.. no kazdý sa boji niecoho..ja vlaky ani nezboznujem ale ani sa ich nebojim..a to bude asi aj tym ze byvam oproti kolajniciam
Napíš svoj komentár
a co sa podstaty tyka, nechapem, ako sa nemozes citit dobre na stanici, ja ju milujem ved vtedy ked sme s bidom bezali cez kolajnice a naskocili na vlak, proste len tak, ani sme nevedeli kam pojdeme,, bola som tusim najstastnejsi clovek na svete. okrem toho uzasneho zazitku a vsetkeho, proste to vlakove prostredie ma nadchynalo, vonku tma a zima, prichadzajuce a odchadzajuce vlaky, hlas co hlasi prichody a odchody...vsetko spolu bolo nezabudnutelne