Oliverova exotika

Kráčal po tichej ulici, ktorú osvetľovalo len zopár lámp. Aj to len preto, že ich ešte zatiaľ nikto nezničil. Premýšľal.
Neveril im ani slovo. Tie „drísty“ čo sa mu snažili vopchať do hlavy ho už dávno prestali napĺňať nádejou.
Už vlastne ani nevedel ako je to dlho. Stačilo to však na to, aby mu choroba rozožrala takmer celé pľúca. Rakovina. Keby nevedel čo to je a ak by to nespoznal na vlastnej koži, povedal by, že je to nejaká exotická rastlina. Opak bol však pravdou. Bola to choroba. Hrozná, zlá a pohlcujúca. Vtierala sa do každodenného života nenápadne ako keď sa v noci tiene vkrádajú do izieb. Prišla tichučko, vôbec sa neohlásila. Už však neodišla. Teda aspoň zatiaľ nie. On už jej odchodu však nedávala veľké šance.
Doktori. Tí ho kŕmili rozprávkami o tom, že pôjde na ĎALŠIE ožarovanie a a operáciu a všetko bude dobré, také ako predtým. Nebude. On to vedel. Až priveľmi dobre. Videl predsa svoje výsledky a seba v zrkadle. Videl, že toto už nie je on,ale len slabá napodobenina kedysi zdravého človeka. Kedysi. Kedy to vlastne bolo? To už si nikto nepamätal. Ľudia zabudli na neho a všetko čo sa s ním spájalo, keď zmizol za múrmi nemocnice. Teraz bol však späť. Už nemienil tráviť zvyšok svojho života zverený do starostlivosti doktorov a sestričiek, na ktorých bolo v poslednom čase vidno, že to robia len preto, že musia alebo pre peniaze. Nezazlieval im to. Vedel, že jemu už niet pomoci, tak prečo by sa mali zaťažovať práve ním.
Odišiel. Chcel sa ešte nadýchnuť mestského vzduch a poslednýkrát sa prejsť a pozrieť si mesto, v ktorom odjakživa vyrastal.
Bolo chladno. Pritiahol si kabát bližšie k tvári a nasadil si rukavice. Do vzduchu vydýchol obláčik pary. Bolo veľmi chladno.Niet sa však čomu čudovať. Bola december a o chvíľu budú Vianoce. Čas radosti, pokoja lásky... Už dávno zabudol čo všetko tieto veci znamenajú.
Dostal chuť na horúcu čokoládu. Ako malý ju pil skoro stále. Potom však vyrástol. Stal sa veľkým, dospelým a zabudol. Zabudol on a zabudnú všetci. Tak to v živote chodí.
Zapálil si. Nemal už čo stratiť. Nič neriskoval. Vychutnával si chuť poslednej cigarety a kráčal v ústrety mestu. Ktoré o ho o chvíľu pohltí tak ako jeho choroba.
V oknách domov sa vynímali vianočné stromčeky. Poslední oneskorenci nakupovali vianočné darčeky, iní sa zasa náhlili domov k svojim rodinám. Deti sa pozerali cez výklady do obchodov a túžobne pozerali na hračky, sladkosti a podobné veci, ktoré by upokojili ich roztúžené srdiečka. Nemuseli sa báť. Čoskoro tie veci nájdu zabalené pod vianočným stromčekom a budú sa radovať.
Aj on sa radoval. Vždy stál pred stromčekom a v krabiciach zabalených v darčekovom papieri očakával psa alebo elektrický vláčik. Dostal jedno aj druhé. Časom. Časom dostal takmer všetko po čom túžil. No dostal aj veci, ktoré nechcel za žiadnu cenu. Napríklad takú rastlinu. Rastlinu plnú exotiky. Dokonca nebola ani zabalené a nestála pod vianočným stromčekom. Takto to však chodí. Ľudia nie vždy dostanú to po čom túžia. To sa stalo aj Oliverovi a určite aj mnohým ďalším. Každý musel niesť svoj kríž,no niekto iný aj rastlinu.
Svoje posledné chvíle strávil upieraním pohľadu na ženu. Na Lauru. Ona nezabudla. Bola to tá prává kamarátka. Nehovorili nič, len sa pozerali. Plakal on a plakala aj ona. Horké slzy jej stekali po tvári. V popolníku dohorievala cigareta. Jej dym stúpal stále vyššie a vyššie a Oliver sa ním túžil stať. Rozplynúť sa a stúpať. Zavrel oči a jeho túžba sa pomaly začala spĺňať...
Teraz už Oliver nedostane žiadny darček. Už nikdy. Bolo to smutné ale bolo to tak. Presne 24. decembra sa Oliver Princ nachádzal.... no dúfajme, že už na lepšom mieste. Teraz mohol konečne pocítiť radosť a pokoj. Teraz sa už mohol pokojne rozplynúť. Už mu v tom nič nebránilo.

 Vymyslený príbeh

3 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu