Kráčala po úzkej rovnej ceste s červeným dáždnikom nad hlavou.Čierne kožené topánky jej klopkali po asfalte.Gaštanovohnedé vlasy rozfukoval silný vietor.V zelených očiach sa odrážali drobné belasé kvapôčky.Po líciach stekali nie kvapky dažďa ale slzy."Toto sa nemalo stať"jemne si pošepkávala.Ako sa blížila k nemocnici,jej krok sa čoraz viac zrýchľoval a predlžoval.Tesne pred vchodom zložila dáždnik a rozutekala so dlhou žltou chodbou na druhú stranu k svojmu otcovi.Skočila mu do náručia a slzy jej tiekli očami sťa potôčiky.Dáždnik pustila na zem a chytila sa za hlavu.Jej tvár bola bledá ako sneh.Sestrička jej podala pohár vody.
Prešla hodina a ona stále sedela a hľadela priamo na zem.
Sedela a čakala.
Z dverí vyšla sestrička.Najskôr sa pozrela na povalu,z hĺboka sa nadýchla a potom ju sklonila k nej."je mi to ľúto.....zomrela."

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
jaijelynne  27. 1. 2009 20:09
Namááááááááááák, ja to žeriem, tie opisy...som na teba hrdá
Napíš svoj komentár