Mala som zvláštny pocit že potrebujem niekam odísť.Nasadla na prvý vlak ktorý išiel a cestovala som tam, kam ma tie koľajnice zavedú.
Z vrecka mi vypadol malý žltý lístok, očividne v mojom vrecku bol už dlhší čas. " Nezabudni na tie gaštany,Milan"
Vtedy sa mi vynorili všetky spomienky z našich jesenných prechádzok ako s mojím bratom zbierame gaštany niekde na okraji lesa.
Na okraji lesa kde stojí jeden veľký gaštan,jedna lavička a okolo veľká tráva v pozadí ktorej je už asi dvesto roční cintorín..
Príde mi tak strašidelne a pole, je tam pole s hruškami.
Vlak pomaly brzdil ale rozhodla som sa že pôjdem ďalej. O chvíľu ma niekto pozdravil "Dobrý deň slečna ,môžem si prisadnúť?"
Bol to starší pán čiže som mu to dovolila "Samozrejme".
Mal stredne veľký starý kufor ktorý vyzeral ako z prvej svetovej vojny.Na hlave mal čiapku ktorá zrovna nevyzerala najlepšie.No, zaujali ma jeho
topánky, mali bordovú farbu a boli prešívané akýmisi niťami.Mal príjemný hlas a ešte k tomu aj príjemne vyzeral, šedivé vlasy mu zdobili malú
okrúhlu hlavu.Moje svedomie mi našepkávalo "chcela by si takého deda čo?!" Veru , chcela.Chcela by som aby ma zobral preč a rozprával o všelijakých
podstatných aj nepodstatných veciach ktoré sa udiali keď ja som ešte ani nebola v pláne.
No mám len babku ktorá už vie asi len štrikovať.Zabudne aj to ako sa volá.Niekedy je fajn, hlavne vtedy keď si sadne von na lavičku kde prežila
asi celý svoj život.Pamätá si všetko čo bolo v jej mladosti a to je pre mňa výhra.Občas sa jej povypytujem aké to bolo a porovnávam to s tým čo
teraz prežívam ja.Ja som každú chvíľu z niečoho zmetená ale u nich to tak nebolo.Starali sa iba o prítomnosť, budúcnosť ich nezaujímala.
Vonku sa hrali malé deti ale keď zbadali vlak pozastavili sa.Začali kývať.
Bolo teplo, vyzliekla som si štrikovaný sveter a položila som ho na tašku ktorá len tak ležala na sedačke.Dedko ktorý sedel oproti mne sa na mňa usmial.
Jeho úsmev som mu opetovala.Veď prečo ho nepotešiť maličkosťou.
Ozval sa nepríjemný,piskľavý zvuk.Vlak brzdil.Postavila som sa a slušne pozdravila."Dovidenia".Odpoveď som už nepočula, pretože som sa ponáhľala
aby sa vlak znova nezačal hýbať.Vnútri pri dverách vlaku stálo dievča podobné mne.Zamyslela som sa, no, moje myšlienky náhle prerušil človek,
ktorý na mňa zo zadu zakričal,"vystupujeme,mladá slečna,vystupujeme".Obzrela som sa a vykročila dolu po schodoch.
Vonku až tak teplo nebolo a preto som znova na seba nastrkla sveter.Bola som len pár kilometrov od domu,ale aj tak
sa mi nový svet páčil.Ľudia nezmyselne behali hore, dolu a ja som ich pozorovala z lavičky, ktorú si nikto nevšímal a asi ani nikdy nevšimne.Veď,sedím
na nej ja.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár