A moja trpezlivosť sa raz skončí...

Milujem svojich rodičov.

To píšem hneď na začiatku.

Milujem ich, iných rodičov nemám ani mať nebudem, ďakujem im za to, že ma vychovali, že ma živili a šatili a starali sa o mňa, podporovali ma, že na mňa boli možno aj občas hrdí. Aj vďaka nim som taká, aká som.

Nie vždy som bola ideálne decko. Nie vždy som sa správala slušne, občas som ich aj riadne zahanbila. Asi nie som taká pekná, akou dúfali, že budem, nie som ani taká múdra, nie som taká vytrvalá, nie som taká úspešná. Veľa som ich klamala, veľa som im papuľovala. Asi si svoje prvorodené dieťa predstavovali v mnohých ohľadoch inak.

A oškrela som titanik a vykašľala som sa na školu a mám podľa nich podradnú prácu a doma s ničím nepomáham. Od toho, aby ma vyhodili z domu, ma delí už iba neplánované tehotenstvo. Alebo neumytá kúpeľňa. Tak si vyberte.

Áno, viem, píšem z cesty. Ale musím to zo seba dostať, všetku tú nespravodlivosť a hnev a neskutočnú úzkosť, ktorú doma cítim, doslova na mňa padajú všetky steny a mám pocit, že sa zadusím. Všetko je zlé, všetko, všetko, čo urobím aj čo poviem, všetko je nesprávne a úplne nevhodné.

A ja sa predsa snažím, snažím sa, aby sa za mňa nemuseli hanbiť, a predsa, nech urobím čokoľvek, stále som tá najhoršia. Najhoršia dcéra, nevďačné decko, ktoré sa im stále nedarí napraviť.

Môj brat pred týždňom havaroval. Chvalabohu, nič sa mu nestalo, stáli pri ňom doslova všetci svätí. Zničil "len" auto. A zničil ho kompletne. A potom utiekol, pretože sa bál rodičom pozrieť do očí. Celé hodiny mu volali a hľadali ho a on sa skrýval u frajerky. A potom, keď už sa konečne cítil na to, aby prišiel domov, tak sa zavrel do izby a dva dni s nikým nehovoril, čo bol urazený, že prečo sú naňho naši urazení. Zabralo to. Nečistili mu žalúdok, nevyhrážali sa mu polepšovňou, dokonca ho oco ani neprefackal (hoci minimálne za ten detinský útek by si zaslúžil pár výchovných). Nemá ani zaracha, ani mu nezakázali počítač či telku. Nemusí im splácať škodu. Nemusí nič. Akoby sa ani nič nestalo.

Už tam pociťujete tú nespravodlivosť? Ešte nie?

Tak keď som ja oškrela titanik, mama ma chcela vyhodiť z domu, ak si do týždňa nenájdem prácu a nezačnem jej splácať škodu. Nebavili sa so mnou, hoci som sa im ospravedlnila. Našla som si prácu, dokonca som s pomocou úžasných ľudí z birdzu mala možnosť dať auto do poriadku za lepšiu cenu. A čo som za to dostala? Iba konštatovanie, že keby som teda nezrušila titanik, mohol brat havarovať na ňom a teda by nám stále jedno auto zostalo. Čiže kto vlastne môže za bratovu nehodu?

JA!

A takáto je logika mojich rodičov, ktorých síce milujem, zároveň však aj nenávidím za tú neskutočnú nespravodlivosť. A za všetku tú bolesť, ktorú mi spôsobujú a ja len dúfam, že neúmyselne. Toľko vecí by som im chcela vykričať a predsa to neurobím. Na jazyk sa mi derú tisíce slov, keď ma zasa raz bezdôvodne zdrbávajú, a ja radšej mlčím.

A potom som konečne sama a len revem. Revem a pýtam sa sama seba, čo zlé sa mi ešte musí stať, aby som už konečne klesla na dno. Lebo potom aspoň budem vedieť, že nič horšie či strašnejšie už nepríde, že už to bude iba lepšie, že už konečne budem aspoň na chvíľku aj ja spokojná.

Jasné, mohla by som sa odsťahovať. Len na to ešte nemám peniaze. A nechcem od nich odísť v zlom. Nechcem sa s nimi hádať. Nechcem ich ponižovať. Neprajem im nič zlé, ani im, ani môjmu bratovi.

Chcem len, aby si ma už konečne všimli. A bez toho, aby som kričala: "Haló, tu som, aj ja som tu, a milujem vás a prosím vás, už mi toľko neubližujte!"

Ja neviem, fakt toho chcem až tak veľa?

 Blog

27 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu