Dovidenia, Trnava. Dobrý deň, Martin.

Mám za sebou svoju prvú skutočnú prácu. S výplatnými páskami a stravnými lístkami a boľavými nohami a nepochopením k vedeniu. Proste taký správny prvý džob, viem, podľa mojich rodičov podradný, ale ja som sa tam aj tak veľa naučila.

Začalo sa to ešte v lete. Bolo to moje vôbec najhoršie leto, kompletne všetko sa posralo a ja som bola skoro stále sama a v robote. Ešte aj počasie mi protestne ukazovalo prostredník. Keď som bola v robote, ľudia chodili upotení, opálení a chválili super klímu u nás v prevádzke. Keď som mala konečne voľno (a nebolo ho zas až tak veľa) záhadne sa o 10 stupňov ochladilo a začalo pršať a ja som len trčala doma na nete a ľutovala sa a ľutovala svoj život a vlastne všetko.

Najhoršie leto skončilo, začala škola ale tento raz nie pre mňa. Vôbec prvýkrát nie pre mňa. Ja som preberala tovar a pípala tovar a vykladala tovar a bola za pokladňou. Krok za krokom sa odcudzovala - svojim kamošom, ktorí sa na mňa za to právom hnevajú, mojim rodičom, ktorým je to asi jedno, a v podstate aj sama sebe. Úplne som zabudla, že ešte pred pár rokmi som mala úplne iné plány. Preboha, však vtedy to bolo vlastne len pár týždňov odvtedy, čo som ešte mala o svojom živote jasné predstavy. Musela som sa prispôsobiť situácii. Zabudla som. Postupne, pomaly, ale zrejme už nastálo. Do minulosti sa nechcem vracať. Ani teraz, ani keď som ešte bola zamestnaná.

Postupne som si našla aj v práci nových kamošov. Keďže som neskutočná naivka, najprv som považovala všetky kolegyne za super kamošky. Ako to už ale býva, kde je veľa žien, tam bude aj veľa hádok. A u nás v predajni sme sa hádali denne. A niekedy aj tak vážnejšie, keď sme si povedali niečo fakt škaredé a kruto pravdivé.

Našla som ale aj spriaznenú dušu, perfektnú holku, s ktorou už určite kontakt nepreruším, to si slávnostne prisahám. A krátko pred Vianocami ešte jednu a veru, nebyť ich dvoch, asi by som posledný mesiac ani neprežila.

Zistila som, že najhoršie zákazníčky sú nastajlované pipinky s fejkovými vuitonkami, veľkými a dopolovice prázdnymi, ktoré si vždy kúpili iba nejakú maličkosť, napríklad ponožky alebo tie najšpatnejšie tangáče, aké sa na obchode našli. Ale vždy všetko rozhádzali, totálne rozhádzali. Jedna taká pipinka znamenala bordel, ktorý za normálnych okolností spravili dvadsiati zákazníci.

A takisto kradli. Áno, neverili by ste, ale väčšinou kradli práve takí, do ktorých by ste to teda vôbec nepovedali. Napríklad také pipky alebo aj členovia kindermafii - najmä v piatok, okolo druhej, keď skončila škola, nahrnula sa ku nám do obchodu vždy nejaká heterogénna skupinka zasranov, čo si s veľkou radosťou skúšali bižutku a okuliare a len zriedka tie veci potom vrátili naspäť. Jasné, mali sme ich odsledovaných, smradov krpatých. Jasné, že nám aj napriek tomu toho pokradli na kilá. Jasné, že nám to bolo jedno - roboty bolo dosť aj bez večného hrania sa na policajtov. Jasné, že sme za to boli zdrbávané. A jásné, že nám to bolo zasa jedno.

So spriaznenou dušou sme rýchlo pochopili, že nech spravíme čokoľvek, aj tak budeme nakoniec zdrabné. Tak sme už ku koncu nerobili vlastne nič. Ale obchod prosperoval, tržby sme mali suprové, prichádzali Vianoce, s nimi prišla aj moja druhá spriaznená duša a ja som zistila, že je ten správny čas na ďalší krok. S Martinom.

Tento víkend sa za ním sťahujem. Už je to dohodnuté, zaplatené. Rodičia o tom vedia a zatiaľ nedávajú najavo, že ich to zaujíma. Mám za sebou poslednú cestu do Nitry, posledné nervy na študijnom a zrejme prvé nervy na úrade práce.

Mám pred sebou totálnu neistotu v cudzom meste. Neviem, čo budem robiť, ale plán je jasný - nájsť si prácu a začať šetriť. Ale rýchlo, čo najrýchlejšie.

Ešte pár dní však môžem na to všetko naberať silu. Ešte pár hodín do úplného nervového zrútenia. Tak sa teším, až sa neteším. A mám neskutočný strach, ako pred všetkým novým.

Snáď to dopadne dobre...

 Blog

22 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu