„Sme my ale zúfalci, však?“ opýtala som sa zvyšných dvoch a vyprázdnila som fľašu do môjho pohára. Marek sa usmial, vyskladal z kameňov slovo LÁSKA a tiež dopil svoj podiel.
„Hovorte za seba, ja som zamilovaná a šťastná,“ pokrútila hlavou Karolína a znovu skontrolovala mobil. Len pre istotu.
Marek otočil oči do stropu a vybral sa do kuchyne po novú fľašu. A zrejme sa aj upokojiť. Zagánila som na Kaju, no ona sa stále iba bavila s mobilom a mňa, no čo je horšie, ani Mareka vôbec nevnímala. Dobre jej z toho chlapa prepína, pomyslela som si, keď som vošla za bratom do kuchyne. Hrbil sa pri otvorených dverách chladničky.
„Si v pohode?“ opýtala som sa ho. Bol ticho. Ja som aj tak vedela, čo bude nasledovať.
„Neznesiem už ani jedno jej slovo o tom, aká je šťastná a aká je zamilovaná,“ hromžil, vytiahol z chladničky fľašu a začal neúspešne bojovať so zátkou.
„Nie si rád, že je aspoň jeden z nás konečne spokojný so svojim životom?“ neodpustila som si, hoci som jeho názor dobre poznala.
Jedovito sa na mňa pozrel, takmer urazene. Jasné, on chcel vidieť Karolínu šťastnú, on to chcel asi viac, ako ona sama. Lenže nie s tým jej frajerom.
„Mal by si jej to povedať,“ vzdychla som si, vytrhla mu víno z rúk a otvorila ho sama. Šlo to až príliš ľahko, asi vďaka tomu, ako často som to v poslednej dobe robila. A nie len počas našich spoločných alkoholových piatkov.
„Povedať mi čo?“ozvala sa Karolína od dverí. Tie jej špiónske uši. Musí počuť presne to, čo by počuť nemala!
Marek aj otvoril ústa, ale mlčal. Takže to zostalo na mne.
„Myslíme si, že Adrián nie je ten správny chlap pre teba,“ povedala som a fľašu zovrela tuhšie.
„Myslíte? A kto si to ešte myslí, okrem teba?“ opýtala sa a v hlase som jej začula zlosť.
Chvíľu bolo v kuchyni ticho. Dusné, ťažké ticho a v ňom traja dospelí ľudia, inokedy najlepší priatelia. Zazerali sme na seba, plne si uvedomujúc, že nech povieme čokoľvek, niekoho z nás to veľmi, veľmi zabolí. A možno aj všetkých.
„Karolína, on si ťa nezaslúži,“ prehovoril napokon Marek.
Kaja sa nadýchla a trochu odula spodnú peru. Musela som ratovať situáciu.
„Mala by si byť s niekým, kto nebude neustále uprednostňovať svoju prácu pred tebou.“
„To mi hovorí tá pravá,“ zamrmlala si a mňa sa to dotklo. Už to začínalo.
„Tak mi teda povedz, kto si ma zaslúži,“ otočila sa Kaja na Mareka a bojovne vystrčila bradu.
On sa vystrel.
„To je jedno, hocikto by bol lepší!“ skríkla som, lebo brat už-už otváral ústa. Videla som, ako zaťal päste aj ako prižmúril pravé oko. Bol nasraný, tak veľmi nasraný, ako keď som si bez opýtania požičala jeho auto a bez opýtania na ňom aj havarovala.
„Hocikto? Naozaj hocikto? Ja som myslela, že mi poviete aj nejaké konkrétne meno, keď už máte takú snahu starať sa do môjho života. A podľa toho, ako sa staráte, zrejme ste mi vybavili minimálne Kollára. Alebo možno druhého najväčšieho slovenského kurevníka,“ povedala a pohľadom sa zaryla hlboko do Marekovej tváre.
„Neboj sa, s takou ťavou ako ty by som sa aj k tej jednej noci musel premáhať.“
„Zaujímavé, že predtým ti to neprekážalo!“ nedala sa Kaja.
„Karolína, prestaň,“ okríkal som ju, lebo Marek vyzeral, že ju po chvíľu schytí a roztrhne ako žabu. Miesto toho ju ale zranil úplne iným spôsobom.
„To bolo iba z ľútosti. Bola si opitá a zúfalá. Najľahší skalp v mojom živote.“
Chcela som nejako zasiahnuť, ale bolo neskoro. Kaja mu dala facku, takú teatrálnu, s vražedným pohľadom a efektným otočením na päte. Zavrela sa do mojej izby.
Marek fučal ako po maratóne. Položila som víno a pristúpila k nemu odzadu. Pohladkala som ho po chrbte, ale striasol ma.
„Nie toto som chcela, aby si jej povedal,“ začala som opatrne, ale on sa iba rozbehol k dverám, obul si tenisky a už ho nebolo. Mobil si, samozrejme, nevzal.
Vošla som do izby za Kajou. Neplakala, iba sedela na mojej posteli a čumela do blba.
„Nehnevaj sa, Vera, ale tvoj brat je riadny kokot.“
„A ty, Karolínka, nehnevaj sa, ale ty si piča,“ povedala som popravde a objala ju.
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
dagmik
9. 4.apríla 2011 19:05
velice dobré, hlavne ten úprimný záver
2
Tak toto je niečo! Ak by bola kniha, 100% by som ju kúpil a prečítal na jeden hlt Jednoznačne pokračuj.
4
je to nenutene, dynamicke, skutočne...a keď to porovnam s tvojimi predchadzajucimi poviedkami-toto je mi tak strašne blizke, až mam pocit, že som v podobnej situacii...tie predošle veci o laske mi občas prišli až moc presladene, ale toto ma gule, energiu, iskru, naboj. naozaj je to super a budem rada, ak si prečitam pokračovanie. btw-je to na takej urovni, že kebyže rozvinieš zapletku a daš k tomu nejake uvahy, môže byť z toho aj kniha, ktoru by som si samozrejme kupila (alebo by si mi ju venovala aj s podpisom ty)
5
Ak z toho bude kniha tak si ju kúpim a prídem si vypýtať autogram!
7
pripomína mi to evitovky - je to skvelé, číta sa to super pokračuj
Napíš svoj komentár