Ja som tá zlá, čo neudržiava kontakt so starými priateľmi a ja som tá zlá, čo sa od nových priateľom drží asi tak dva metre ďaleko. Len pre istotu. Dávno som nebola v takej situácii, aby som si musela dávať pozor na ústa. Ale teraz zvažujem každé jedno slovo a niekedy nevravím celkom nič. Načo pridávať starosti tam a tam...
Načo ubližovať tým a tým...
A stále ma prenasleduje ten pocit prázdnoty a samoty. Stopuje ma lepšie ako policajný pes a fakt neviem, ako dlho sa mu ešte budem môcť vyhýbať.
Nevládzem písať, nevládzem dýchať.
Stále musím riešiť to isté, stále dookola a už proste nevládzem, nemám silu. Vedela som od začiatku, že to bude ťažké, ale to, čo sa práve deje, prekonalo všetko moje očakávania. Vedela som, že padnú nadávky a hrubé slová a výčitky (bože môj, toľko výčitiek), ale to, čo sa práve deje, prekonalo všetko moje očakávania.
Všetko mám na dosah, všetko vo svojich unavených rukách, už môžem vidieť cieľ a vlastne aj začiatok. Ale nesústredím sa na to a ani sa z toho neteším.
Za zákrutou bude len ďalšia veľká jama plná kyseliny a teraz presne neviem odhadnúť, či ju budem vládať preskočiť s rovnakou silou a pružnosťou ako na začiatku. Ak tam spadnem, nebude cesty späť. Hneď, ako sa pozriem, čo je vlastne za tou osudnou zákrutou, už nebude cesty späť. Ale najhoršie na tom celom je, že "späť" sa mi už nedá ísť vôbec.
Ako v tej rozprávke, donekonečna si opakujem "Stále plávaj, stále plávaj..."
A k tomu ešte aj "Len si neprestávaj veriť, len si neprestávaj veriť..."
A obe vety mi znejú tak neskutočne úboho, až sa musím smiať...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
motovidlo323
22. 3.marca 2020 17:05
Už je lepšie? Resp. môžem akosi pomôcť?
Napíš svoj komentár