Prvýkrát som sa učila spoznávať samú seba na lúke pri našej chate. Priamo obklopená horou, malý kruh zelenej trávy a ružovo-modrých drobných kvietkov. Schladená ľadovou limonádou som sa modlila za dážď. Ona len sedela na deke a nasakovala vitamín D. Ja som si predstavovala. Moja fantázia zavrčala, prehryzla si vodítko a plávala všade okolo mňa. Ukazovala mi svety, v ktorých chcem žiť, v ktorých chcem za niečo bojovať. Nachádzala som v tom momente to, čo doteraz milujem. Svoju Mirrie. Skrytú stránku, troška francúzsku, troška slovenku, trošku číňaňku či japonku. Troška bláznivú, troška zasnívanú, troška naivnú.
Hanbím sa ľudí. Bojím sa ukazovať radosť a nespútanosť, inakosť. Vtedy som sa nebála. Nebála som sa, aj keď som bola s najlepšou kamarátkou, praktickou, ktorá ma v tomto nechápala a túto moju časť zavrhla. Ale ja som vystúpila zo škrupiny.
Metalické zlato sa mi v teplých vlnách dotýkalo líc a bokov. Letný vzduch mi láskal stehná a hľadal viac. Oči ukázali pravú farbu, balansovali medzi farbou mokrého lesa v tmavom tieni a zlatavej sladkosti karamelu. Bola som strapatá, špinavá od trávy a zeme, no voľná. Tancovala som na pomyselnú hudbu obľúbených piesní a moje kroky boli krajšie než na ktorejkoľvek doterajšej tanečnej súťaži. Bežala som, krúžila, robila mlynské kolesá a stojmostíky. Žiarila som sama sebou, svojou podstatou.
Denník
Komentuj
2 komenty k blogu
1
motyylia
17. 1.januára 2015 23:13
:happy:
Napíš svoj komentár