Boli pre ňu oporou. Zábradlím. Akýmsi ťažiskom. Tí všetci, z ktorých sa stáva nikto. Odchádzajú ako listy z pošty. Zo stromu. Z domova. Vždy keď to už bolo príliš tesné, keď ju koža obopínala až jej utekal vzduch, boli tam. V jednom rade stáli a navzájom sa nevideli. Vedeli, že je ich viac, no nepoznali si tváre. Proste len existovali v jej vesmíre, v jej paralelnom svete. Každý prispel niečím iným. Jeden postával, nič nerobil, len sa pozeral, aby vedela, že je tam. Aby na sebe cítila ten pohľad. Jeden kričal a objímal, vždy tam bol. Jeden ničil a vytváral jej novú stránku. Jeden nevedel, ako veľmi ho potrebuje. Jeden bol taký hajzel, no ukázal jej svetovú faloš. Jeden ju chápal a menil ju, seba, všetkých.
Pohlavia a mená sú také nepodstatné...
Najprv odišiel Prvý Jeden. Od škôlky spoznával všetky jej zákerné úškrny a podporoval v nej bojovnú stránku. Smial sa s ňou, ohováral s ňou a bláznil sa s ňou. Učili sa navzájom hádať. A v tom boli spolu úspešní. Lenže časom už pre seba nepredstavovali nepreskúmané učivo a Prvý Jeden urobil pár prešľapov, ktoré sa neodpúšťajú.
Druhý Jeden je kolektívny hrdina tohto smutného šialenstva. Druhý Jeden je každý ten, kto poznal, videl a nepomohol. Vnímali, ale odmietali porozumieť, lebo vedeli, že sú až príliš zbabelí. Aj keď chceli pomôcť, bariéru strachu odmietli prekonať.
Tretí Jeden prišiel vtedy, keď to bolo akútne. Keď bol život na rozhraní dokonalosti a mierneho bulšitu. Vymazal riadky a napísal iné slová do jej príbehu. No po čase otvorila oči a usmievala sa. Bol zlomom v živote, bol zmenou, bol nádychom počas niekoľkoročného pobytu vo vode.
Štvrtý Jeden nevedel, že niekedy ublížil. A Ona mu to nezazlievala, nemala prečo. Štvrtý Jeden bol jej odrazom, dokonalým zrkadlom a to bol dôvod, prečo ho milovala. Mohla plakať, mohla sa smiať. Vyrozprávať sa, snívať. Lenže ľudia sa menia a Štvrtý Jeden odišiel príliš skoro do sveta dospelých ľudí.
Piaty Jeden ju len opúšťa. Nechce to urobiť, ale musí. Nikto to nezmení, lebo to bolo napísané v knihe, s ktorou Osud začína svoj deň pri káve a cigarete. Plače Piaty a plače Ona. Obaja dúfajú a prosia, lebo nechcú byť rozdelení. Spomínajú na najkrajšie chvíle, ktoré sú pre iných bežné a zanedbateľné. Lenže Ona dúfa, že ešte raz na ňu nakričí za všetky chyby a zasmeje sa na filmoch, ktoré ich unášali do sveta snov v modro – žltej izbe. Piaty Jeden odchádza príliš rýchlo.
Šiesty Jeden je veľmi dôležitý a stále tam bol, je, aj bude. Sú si blízki a zároveň vzdialení. Zbožňujú sa a pri tom vidia všetky nedostatky a zlé vlastnosti toho druhého. Nie je to bežný vzťah tohto typu, no oni sú radi, že sa spoznali. Nezabudnú, neopustia. Jeden druhého.
Siedmy Jeden len teraz prišiel. Nechal ju do toho spadnúť a obaja sú v tom najhoršom raji. Lenže sú rozdielni a rovnakí zároveň. Smeruje to do riti, ako vlastne všetko. Ale skutočnosť, že sa stal tým najdôležitejším, už nič nezmení. Je pre ňu dôkazom, že spriaznené duše existujú.
Dnes stojí na moste a hladká zábradlie. To, ktoré Ona už nemá. Závidí a prosí. Kričí vo vnútri. A možno sa aj lúči. Lúči sa spôsobom, aký je jej príjemný a pre ostatných nezrozumiteľný. Asi ho nepochopia ani v momente, keď bude v ich tesnej blízkosti.
Je to v poriadku. Už to nebolí.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár