Čakal ju na rohu ulice, ktorá sa stala svedkom ich prvého stretnutia. V tej dobe mala len sedemnásť, možno osemnásť. Rady domov, ktoré obdivovala, ju doviedli k maličkému námestiu. Aj keď ju zaujímala skôr schátraná budova v gotickom slohu, urobila pár krokov na viac, aby zistila, čo prilákalo pozornosť toľkých rozdielnych ľudí; starca v kockovanej košeli, dievčaťa s matkou, chlapca bez perspektívy. Zrazu jej mozog odpovedal na ušami prijaté podnety. Hudba. Bicie, husle, čelo a spev. Tento atypický hluk zhodnotila pozitívne, a preto sa posadila na slnkom vyhriatu mestskú dlažbu. Uvelebila sa tesne vedľa mláky, v ktorej vďaka nahromadenej špine vznikla olejová dúha. Videla v nej svoj odraz, čo bolo úplne logické, no na tej udivenej opálenej tvári to vyvolalo nezvyčajne veľký úsmev. Vo vzduchu visela novota.
Pri dlhom nádychu uvidela mladého muža s dobermanom na vôdzke. Milovala dobermany. Hlasno pobúchala na miesto priamo pred sebou, aby to začul čierny pes. Vyšlo jej to. Zviera sa rozbehlo jej smerom, čo donútilo, aby aj muž uvidel ju. „Dobermany potrebujú v živote autoritu. Musíš ho lepšie vycvičiť.“ Muž sa nedivil, že na neho tak otvorene zakričala. Sršala z nej inakosť. Okamžite pochopil, že ho potrebuje a že aj on bude potrebovať ju.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár