Keď som bola malá, patrila som do skupiny rozkošných dievčatik s dvoma copíkmi, ktoré poznalo desiatky básničiek a pesničiek a bolo neskutočne zlaté. Potom som bola malá bifľoška v najmodernejších šatách, ktorá na sídlisku prebila každého chlapca, aj staršieho.

Rástla som so sesternicou a bratrancom, aj keď šlo o 5 a 8 ročný rozdiel. Vďaka nim som nebola rozmaznaným jedináčikom.

Postupom času som sa začala formovať. Najprv som mala extrémne extrovertnú povahu exemplifikovaného exota. Po pár veciach som stíchla. Zavrela som sa do seba, no v normálnej miere. Zjemnela som. Dokázala som oceniť svoju vášeň pre tanec a časom, keď prišiel prvý vyvolený, som pochopila, že som naozaj stvorená pre lásku.

Všetci rastieme. Meníme sa. Nachádzame a strácame svoje pravé "ja". Mnohí sa stratíme úplne, plačeme, kričíme a prosíme, cítime sa byť sami. Druhá veľká skupina ľudí zas svoje opodstatnenie nájde príliš skoro a po čase sa zľakn, že upadnú do stereotypu, nebudú už pre nikoho zvláštnymi. Tretia skupina na to potrebuje určito-neurčitú mieru času. Stredná, výška či prvé roky práce.

Je to to najkrajšie obdobie. Pretože všetci padáme na hubu, ale za každý tento pád sa učíme byť vďační. Posúva nás to vpred. Sme mladí aj starí. Silní aj slabí. Milujúci aj milovaní.

A stačí sa nbát urobiť jedinú vec, aby sme spoznali seba, ich, svet. Aby sme ovládli šťastie.

Rozprestrieť krídla.

 Denník
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
mirrie  17. 1. 2015 20:27
ach, zasa raz vynechávala klávesnica ...
Napíš svoj komentár