Zo začiatku ma to aj celkom bavilo ale teraz akosi strácam motiváciu.
Sledujem to už asi dva mesiace.
Mám rada tú bandu ľudí ale ten odbor ma nebaví.
Všetko je nové ale tie pocity sú pritom tak známe.
Toto už som raz zažila.
Nechápem prečo to musím zažívať znovu.
Asi preto že mám tak rozlietanú myseľ a ešte som si neujasnila čo chcem?
Nie preto to nebude.
Skôr preto že na to čo chcem robiť som prišla už dávno, ale nemala som odvahu za svojim snom ísť.
A tak znovu prešlapujem na mieste.
Už asi 5 rokov.
No nevravím že tie 4 roky na strednej po prestupe po roku ma nebavili.
Bavili. Celkom ma to tam bavilo, ale teraz znovu upadám do starej známej letargie kedy sa mi nič nechce robiť.
Teda nie že by som priamo kašlala na všetko a nerobila si úlohy a tak, ale proste ma učenie nebaví a už som kvôli tomu jednu skúšku dvakrát neurobila.
Bojím sa že ma tieto pocity zruinujú a nič nedosiahnem.
Ale ak sa budem snažiť možno sa mi podarí byť konečne tým čím chcem.
Avšak je to veľmi dlhá a ťažká cesta.
Bojím sa vykročiť hoci chcem.
Ale do marca musím nabrať odvahu,pretože inak si to budem už navždy vyčítať že som to aspoň neskúsila.
Takže až naberiem odvahu a peniaze budem konečne žiť tak ako chcem.
Cítim že je to správne rozhodnutie.
A naviac je to ďaleko od domova čo znamená že sa konečne v dvadsiatich, či vlastne ked to vyjde tak v dvadsatichjednych rokoch vymaním z dohľadu a starostlivosti rodičov a budem sa môcť naučiť kopu vecí ktoré boli doteraz samozrejmosťou.
Chcem konečne žiť podla seba.
Ale pod dohľadom našich a hlavne maminou starostlivosťou ktorá je taká istá ako keď som mala asi desať sa mi to nedarí.
Takže snad to vyjde.
A už si v poslednej dobe vravím len tak pre seba že sa budem učiť vo dne v noci a drieť chodárs v dvoch zamestnaniach ako brigádnik ale že to dosiahnem.
No uvidíme aká bude realita.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár