A ja im s potešením verím.
Ale prečo potom tak veľmi bolí a presviedča ma o opaku tvrdenie tých ktorých tak obdivujem že zo mňa nič nebude a nič nedokážem? že sa mám vzdať svojich snov?
Lebo aj tak na to nemám?
Ale ja pevne chcem veriť že na to mám.Že ak sa budem snažiť môžem kým len chcem!
A tak denne chodím zmätená s prázdnym pohľadom a slúchatkami zasunutými v ušiach počúvajúc Ikimono Gakari ktorej hlas ma upokojuje a zároveň mi dáva nádej.
Silu sa nevzdávať hoci je to ťažké.
Toto samé o sebe je dosť ťažké keď prídem domov v dobrej nálade si sadnem že si odpočiniem a pozriem nejaké dobré anime a potom sa pôjdem s radosťou učiť a asi 10 min. po tom čo si ho zapnem prídu rodičia a zvozia ma že sa neučím že stále len čumím na japonských debilov že takto zo mňa nič nebude.Hned je po nálade.
A ako by to nestačilo ešte sa pridala aj zmätenost v mojich citoch.
S priateľom som už asi 1,5 roka a predsa ked sa stretnem s bývalým s ktorým teraz už nič nemám tak sa mi rozbúši srdce a podlamujú sa mi kolená.
A ked ma na rozlúčku objíme a ja cítim jeho starú známu vôňu som zo seba strašne zmätená.
Čo vlastne cítim?
Prečo mi pri ňom vždy tak búši srdce?
Prečo sa už len pri počutí jeho hlasu v telefóne usmievam ako slniečko na hnoji hoci sme si obaja navzájom tak veľmi ublížili?
Vždy keď sa teraz stretneme pozve ma do cukrárne a platí on.
Minule mi priniesol darček!
Možno len ako podakovanie za moju námahu pri hladaní a tlačení dva roky starej ročníkovej práce ktorá mala pomôcť jeho neteri (od nás dvoch mladšej asi o dva roky)
ktorá študuje ten istý odbor čo sme my vyštudovali.
Ale aj tak.
Pozná ma ako starú storáz prečítanú knihu.
Prečo mi to robí?
A prečo cítim to čo cítim?
Ved od doby čo sme sa rozišli je to viac ako rok.o chvíľu to budú možno aj dva roky.
Neviem ten čas letí, nevnímam ho.
Prečo toto necítim častejšie pri mojom súčasnom?
Je starostlivejší,záleží mu na mne, má na mňa čas a som presvedčená že raz bude dobrým mužom a otcom.Ale skoro vôbec mi nerozumie.Všetko vidí iba zo svojho pohľadu a možno si myslí že je najlepší a vždy má pravdu len preto že je starší a skúsenejší ako ja.
A aj tak mi tá jeho starostlivosť občas lezie pekne na nervy.
To presvedčenie že ma musí stále ochraňovať.
Akokeby som bola nejaká krehučká dievčina.
Neviem.
Asi nie som na takýto vzťah stavaná.
Pomaličky sa začínam dusiť a popritom si nadávam že sa občas správam ako správam pretože si to nezaslúži a snaží sa zo všetkých síl aby mi bolo dobre.
Je normálne ked si občas pomyslím že čo tu robím?
Na tomto mieste,na tejto oslave narodenín ktoré skôr vyzerá ako zraz učiteliek v materskej škôle skrížený s politickou reláciou v telke, v aute s týmto mužom?
Prečo mám občas chuť utiecť, a popritom pri chvílach kedy sa stretnem s bývalým si prajem aby ma objal a nepustil,aby tá chvíla nikdy neskončila?
To mi robí naschvál.
Určite ani on nezabudol.Snažím sa pohnúť dopredu a predsa sa vždy vraciam na začiatok?
Čo vlastne chcem?
Čo si o sebe myslím?
prečo sa tie staré city vracajú s takou intenzitou že sa musím veľmi veľmi ovládať aby som nespravila nejakú blbosť čo by som neskôr ľutovala?
Ak by ma bývalý pobozkal bola by som znovu úplne stratená.
Áno môžem prerušiť kontakty ale nechcem.
Všetko sa to motá.
Škola ma nebaví a už mi vdaka tomu ani veľmi nejde.
Mám na rováši nejaké to vynechanie prednášky(bezdôvodne) čo sa u mňa nikdy nestávalo.
Aj keď ma niečo nebavilo chodila som tam dovtedy kým som nenašla niečo čo by ma bavilo.
A teraz?
Teraz sa to na mňa všetko sype.
Škola,rodičia mi nadávajú furt že sa neučím a moje srdce je zmätené návalom starých pocitov a núti hlavu analyzovať ako s toho všetkého von bez čo najmenších zranení ľudí okolo seba.
Cítim že riešením je odchod niekam daleko.
Niekam kde by som sa vymanila s vplyvu rodičou ktorí ma majú stále pod kontrolou a správajú sa akoby som mala 10, či 15 rokov.
Nemám na strarosti nič v domácnosti.
A priznám že už doma radšej ani nič nerobím pretože vždy ked som niečo robila skôr sa mi dostalo vynadania typu že je to nepotrebná práca alebo preboha čo to zas stváraš?Nechaj to tak! Chod od toho!
Len preto že som to robila podla seba a nie podla predpísaných šablón.
Hm, som zmätená.
Už sa nedokážem na nič sústrediť a už vôbec nie na školu alebo učenie.
Akosi nenachádzam pokoj potrebný na učenie.
Vždy ked s azačnem učiť už len podvedome striehnem kedy mi niekto otvorí dvere izby alebo sa odniekal z domu ozve hlas volajúci moje meno a to s frekvenciou aspon 10x za hodinu.
Už nemám na nič silu.
Chcem vykročiť a začať žiť podľa seba ale je veľmi ťažké uveriť že niečo dokážem ked počúvam s frekvenciou asi 3x denne že na to nemám a nič nedokážem.
No nič končím.
už toho bolo dosť.
Asi si idem pustiť dáku hudbu.
Stále som veľmi nepokojná.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
ajka1379
8. 12.decembra 2010 23:11
úplne ťa chápem ako sa cítiš ... lebo tak nejak sa aj cítim ...mám 100 chutí niekam odísť :/
Napíš svoj komentár