Láska...čo je to?
To slovo ani snáď nepoznám.
Aha, už viem,
je to len hlúpy klam.
Klam,
ktorý bolí najviac na svete.
Neviete?
Vedieť budete.
Nenávidím ju,
nechcem to slovo viac počúvať.
Bolí to, môžete len veriť,
že ešte niečo,
snáď.
Pre mňa to len jedno znamená,
nejakú vec bez mena,
ktorú si niekto láskou nazval,
no čo to je ani netušil.
Je to niečo nadpozemské na duši?
Nie. Mám na to vlastné vysvetlenie.
Je to svedomie.
Je to nervový systém a mozog človeka,
nie je to zlomené srdce,
čo spomienkam uteká.
Je tu len buchot srdca
a úsmev na tvári.
Je to ale aj vedomie,
že to vie slzy vyčariť.
Ale vie to vyčariť aj úsmev,
že dokážeš byť rád nejako tak vrúcne.
Nik však nevysvetlí,
čo to vlastne je,
ale ja vám vravím,
myslím, neexistuje.
Možno sa mýlim.
Ale je to moja myšlienka,
lebo na tú , , lásku“
je to bolestivá spomienka.
Že keď som niekoho tzv. ľúbila,
že s ním večne budem,
som mu sľúbila.
Aj on mne sľúbil,
no sľub svoj porušil.
Čo ho k tomu viedlo?
Čo mal na svedomí, na duši?
Neviem, netuším.
Ale vzal mi jedno,
vieru v tú tzv. lásku,
ktorá mi srdce zlomila,
nechala mi len pásku.
Pásku,
ktorá má tie rany hojiť.
No jazvy navždy zostanú.
Neverím proste,
že existuje,
verila som,
no už vo mne viera nie je.
Prečo?
Lebo ON mi ju vzal,
keď sa na mňa vykašľal.
Áno, možno ľúbil,
no ľúbenie pre mňa znamená,
búchanie srdca a moja premena,
keď ma chce zmeniť niekto,
pre koho mi srdce bije.
Niekto,
kto v lásku verí a pre ňu žije.
Nech veria, teda,
ak myslia, že je,
mne sa to nedá,
lebo mi vzal vieru a nechal sklamanie.

Klam, klam, klam.
Neveríš?
Nemusíš, nebudeš taký sám.
Viacerí mi vravia,
vraj , , Áno, láska je tu“,
ale ja neverím.
Ak je, nech ukáže sa svetu.
Veď nech si príde po odvetu.
Nepríde, prečo?
Lebo proste nie je.
Chápte to ľudia,
nik nech sa tomu nesmeje.
Som sama na to,
že neverím.
Ale ja si s tým nejako poradím.
Ja som tú vieru nestratila,
niekto mi ju zobral preč.
Odišiel a povedal:
, , Sama sa z toho lieč! “
Vtedy som zistila,
že sa niet z čoho liečiť,
bo , , láska“ tu neni,
môžem o tom svedčiť.
Vraj to má ticho liečiť,
čo liečiť bez nádeje na uzdravenie.
Zranilo a zmizlo,
niet šance na návrat,
nájdem si iný smer,
nájdem si iný cieľ.
Ja som ju prosila,
nech sa mi ukáže na oči,
ale práve naopak,
svet sa mi otočil.
Všetci tvrdia,
že je medzi nami,
no mňa nepresvedčia,
ani realitou ani snami.
Mám na to vlastný názor,
ktorý mi nik nezoberie ako , , lásku“ ,
nikto mi ho nevezme,
lebo ja nenosím masku.
Tak píšem čo mi v hlave behá,
pýtala som sa čo znamená , , láska“.
Povedali: úsmev, bozky, neha.
Ja na to,
NIE, silno tlčúce srdce,
čisté svedomie.
Nič viac, nič menej.
Nie je to nič nadpozemské,
nie je to nič skvelé.
Priezračná hladina?
Zakalená mláka?
Ďalšia hodina,
v ktorej na mám , , lásku“ čakať?
Viete,
prečo sú mláky sĺz a prečo ľudia plačú?
Nie preto,
že sklamania do lásky skáču.
Len preto, lebo veria,
že , , láska“ je pri nich,
len preto,
že jej pripisujú svoje činy,
pre túto vec som prestala veriť,
za , , láskou“ som prestala mieriť.
Lebo som chcela streliť.
Zastreliť vlastné slová,
nezačínať znova,
potom som zistila,
že ONA nie je skutočná,
že je výmyslom ľudstva,
že ja to prekonám,
keď uverím, že nie je,
keď uverím, že nebolí.

Nedokážem klamať,
on to však dokázal,
keďže som dokázala neveriť,
už mi ani nechýbal.
Lebo ma nikdy nechápal.
Nie žeby nechápal,
ale chápať nechcel,
on si proste išiel,
po svojej vlastnej ceste.
Ja som zas zistila,
že by som to kľudne prežila,
keby sme sa k sebe už nikdy nevrátili,
nič by sme tým nestratili.
Nič, okrem tej viery v lásku.
On verí a ja nie.
Je to zvláštne znamenie.
Ale teší ma,
že som prišla na to,
aké ľahké je prestať ľúbiť,
čo mi osud vzal.
Aké ľahké je zahnať slzy a žiaľ.
Aké ľahké ja zavrieť oči,
keď vôkol ide ten,
čo odišiel.
Aké ľahké je prijať osud,
aj ten by bez lásky obišiel.
Snáď,
aspoň tak ako ja sama,
nie som nejaká dáma,
som len prosté dievča sveta,
myšlienkami občas blúdim, lietam.
Nik si ani nevšíma,
že som tam kde som.
A pre iného som možno nesplneným snom.
Neviem,
čo vlastne znamenám,
čo znamenať mám,
keď sa rozhodujem,
vždy zaváham.
Občas ma obklopí pocit,
že ma nikto nechce pochopiť,
že ma úsmevom nik nechce obklopiť.
Späť k tomu,
čo tu rozoberám celú dobu,
že , , láska“ nie je,
prečo mi nik neverí,
keď to vravím.
Čože tu nie je dôvery?
Dobre teda,
ostanem tu s vedomím hriechu,
že neverím.
Ale môj názor v to,
aj tak už nik nezmení.
Alebo..neviem...naozaj je to niečo,
čo zo srdca pramení?
Neviem ako sa rozhodnúť a pomaly mením svoj názor.
Prečo? Lebo milujem?
Aj tak o lásku nemám záujem,
bo neviem či je niekto taký,
kto ma ľúbiť vie.
Alebo kto ma ľúbiť vlastne chce.
Nechám to na osud,
on sám už to zariadí,
aj tak mi to tajomstvo,
raz musí prezradiť.
Mnohým už určil,
čo si myslieť majú,
mnohí z tých sa teraz len na niečo hrajú.
Ja neviem,
čo si o tom myslieť mám,
nenosíš masku – ostaneš sám,
také sú pravidlá dnešnej zeme,
pochopte to aj vy,
my sklamaní už to chápať vieme.
Keď , , láska“ príde uvidím,
či ešte niekedy uverím,
neviem,
či mi ešte niekto vieru dá.
Alebo,
žeby mi ju NIEKTO vrátil?
Ten kto mi ju vzal,
lebo sám ju stratil.
Rozmýšľam.
Aj tak na nič neprichádzam.
Aha,
ešte stále neverím,
no neviem,
čo už s tým.
Ak sa s tým nezmierim,
uverím....
Tak teda,
sama to ešte len uvidím....

 Báseň
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
ceruzisko  3. 4. 2009 20:39
prosím, daj tam nejaké odstavce aby to bolo prehľadnejšie a čitateľnejšie...
Napíš svoj komentár