Práve dnes išlo prvýkrát do školy.
Bola v meste nová, prisťahovali sa len nedávno. Nikoho tu nepoznala. Mala panický strach z toho, že ostane v triede sama s deťmi, ktoré ani nepozná.
Mama ju pri triede pustila a povzbudzujúco ju pobozkala.
Dievčatko si sadlo za drevenú lavicu. Cítila sa taká malá, zraniteľná a neviditeľná.
,, Môžem si prisadnúť?" Hlas patril dievčaťu s tmavými vlasmi.
,, Uhm..."
A tak spolu sedeli.
Po týždni Laura zistila, že tá tmavá sa volá Yasmin.
Po dvoch týždňoch sa z nich stali kamarátky na život a na smrť.
Yasmin bola mohutnejšej postavy, tmavej pleti. Zelené oči mala orámované hustými mihalnicami. Bola bojovná, ničoho sa nebála a malá svojský pohľad na život.
Laura bola naopak plavovláska s porcelánovou pleťou. Veľké, modré oči na jej tvári doslova žiarili. Bola útlej postavy, tenká ako špáradlo.
Napriek tomu, že boli odlišné výborne si rozumeli a skvele sa dopĺňali. Yasmin Lauru ochraňovala a Laura jej zase pomáhala s učením.
Sedeli spolu každý rok. Mnohí sa ich pokúšali rozdeliť no bez úspechu. Nikdy sa nepohádali. Mali svoj vlastný, malý svet.
Roky plynuli a ony postupne dospievali. Menili sa výzorom ale aj povahou. V tomto období sa začali hádať. Prvé, malé hádky pre banálne veci. Vždy si však odpustili.
,, Vieš si to predstaviť? Ešte týždeň a pôjdeme na strednú!" Laura bola šťastím bez seba.
Yasmin na ňu flegmaticky pozrela. Reči o stredných školách ju nebavili. ,, No..."
,, No? Ale veď budeš mať vyššie vzdelanie. Stúpaš stále vyššie a vyššie..."
Lauru prijali na najváženejšiu školu v krajine. Yasmin ostávala v miestnej škole. Vzdialenosť medzi školami: 240 kilometrov.
,, Yasmin budeš mi písať však?" Pozrela na ňu veľkými psími očami.
Ale Yasmin Laurinu otázku ignorovala. Jej pohľad upútal Mark- jej idol. Bola do neho až po uši zamilovaná.
,, Fúú pozri... on je úžasný...."
,, Nie, nie je. Vôbec nie je úžasný. Je to idiot."
,, Nie, nie je. Je úžasný. Vidíš, žmurkol na mňa."
Laura si vzdychla. ,, Totálny idiot."
,, Žiarliš."
,, Nie nežiarlim. Prosím ťa daj si z očí ružové okuliare. Veď je to úplný výmeľ, ktorý sa s tebou len hrá... čo to nevidíš?!"
,, Bože Laura sklapni už!"
,, Sklapni?" Laura na ňu preľaknuto pozrela. ,, Povedala si sklapni?"
,, Hej! Bože veď on je skvelý! Nie je to idiot! Žiarliš, S nikým si ešte nechodila. Sprostaňa. Chceš byť len múdra, no v skutočnoszi nič nevieš."
Yasmin vstala zo stoličky a odišla.
Laura na ňu hľadela so slzami v očiach. Znovu sa pohádali. Pre takú banalitu. Verila, že o chvíľu na túto hádku zabudnú.
Nestalo sa.
Škola skončila a oni o seba ani len nezakvačili pohľadom. Každý sa pobral svojou vlastnou cestou...
Každé Vianoce a Veľkú noc napísala Laura Yasmin list. List so želaním krásnych sviatkov. Na listy nikdy nedostala odpoveď aj keď vedela, že Yasmin si ich prečítala.
O dvadsať rokov neskôr kráčala Yasmin so svojimi deťmi po ulici. Jej malý syn zvedavo odbehol k blízkemu kostolu.
,, Mama... čo je tam napísané?"
,, Sú tam mená ľudí, ktorí zomreli."
,, Prečítaj..."
A Yasmin čítala: ,, Dňa 28. novembra nás pri nešťastnej autonehode navždy opustila Laura Parkerová."
Kabelka jej vypadla z rúk.
Sťažka dopadla na zem.
Ústa otvorené dokorán, oči neveriacky vypleštené.
Laura...nie...nie...nie... to nemôže byť pravda. Nie, to je omyl.
Nebol to omyl. Bola to len krutá pravda.
V predstavách sa jej mihla Laurina žuvačková vôňa. Jej jemné kučery. Dotyk jej drobnej rúčky. Jej spevavý hlások.
A spomenula si na svoju obrovskú chybu.
,, Prepáč mi to..." zašepkala do vetra.
No Laura to už nepočula.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
nikol545
2. 1.januára 2011 14:56
):
Napíš svoj komentár