Bola som piatačka. A vtedy som sa do neho zamilovala. Do môjho spolužiaka. Do môjho spolužiaka s nebesky modrými očami a plavými vlasmi. Triedneho grázla, najhoršieho žiaka. Čo ma k nemu tak ťahalo? Všetky tie jeho výtržnosti? Alebo žeby tie jeho modré oči? Doteraz neviem. Prvýkrát som sa zamilovala a myslela som, že všetko bude pekné a ružové. Bola som dieťa. (Nehovorím že teraz nie som ).
Keďže som odjakživa patrila do chalanskej bandy všetci a aj on ma bral ako chalana. Mala som nakrátko ostrihané vlasy, nosila som chlapčenské oblečenie a ako baba som sa vôbec necítila. No v päťke sa so mnou niečo stalo. Po prázdninách som prišla do školy a namotala som sa. Stačil jeden prenikavý pohľad jeho modrých očí a už som v tom lietala. Rozhodla som sa, že sa zmením. Že už nebudem chalan. Budem dievča ako sa patrí.
Nasledovala výmena šatníka. Chlapčenské tričká s neviem akými bojovníkmi vystriedala prevažne ružová farba. Nechala som si narásť vlasy. Nosila som gumičky, sponky, čelenky. Milovala som svoj nový štýl. Urobila som to viac menej pre seba, ale keď tak nad tým rozmýšľam aj pre neho. Chcela som aby ma konečne nebral ako chalana. Chcela som byť objektom jeho záujmu.
Jeho každý čo len nepatrný dotyk som brala ako nejaké znamenie. Neviem čo som čakala. Asi som čakala že mi jedného krásneho dňa povie : ,, Miška nechceš so mnou chodiť?" Robila som pre neho všetko. A on to využíval. Všetko som mu dala.Všetko čo len chcel. Nemal úlohu? Nevadilo. Ja som mu ju ochotne dala. Chýbalo mu pero? Jedine ja som mu ho požičala. Zastávala som si ho. Smiala som sa na jeho vtipoch. Aj keď boli akokoľvek trápne. Vždy som sa zasmiala. Už len z povinnosti.
No on ma bral stále ako spolužiačku. Hrozne mi to vadilo. Keď sa zamiloval do o rok staršej baby, zúrila som. A vtedy som sa rozhodla že si ho získam. Že ja budem tá ktorú bude mať rád.
A tak v jedno, krásne letné popoludnie som sa vybrala s ním aj s jeho kamarátom von. Mali sme jedenásť a mysleli sme si, že sme veľkí páni. A tak sme si zahrali fľašku. Alebo skôr pokus o fľašku. Ani neviem ako a...bozkávali sme sa. Áno bozkávali. Nie však preto, že sme chceli ale preto, že sme museli. Múdra fľaša to tak nariadila. S napätím som čakala kedy sa jeho pery priblížia k mojim. Keď však konečne nastal ten moment bola som tak trošku sklamaná. Áno dal mi pusu. O tej puse sa mi dovtedy snívalo každú noc. Tešila som sa na moment kedy sa to stane. Tešila som sa na motýlikov, ktorí mi budú nadšene lietať v bruchu. Necítila som však nič. Len jeho suché pery.
No aj tak sa nič nezmenilo. Stále som bola len spolužiačka. A trochu sa to zhoršilo. Začal mi nadávať. V jeden deň som bola hlúpa nána na ďalší deň už odo mňa žobral úlohu z matiky. Samozrejme že som mu ju dala. Neodolala som.
Bola som v tom až po uši. Nerada spomínam na toto obdobie, no cítim že to zo seba musím dostať von. Kvôli nemu som sa zhoršila. V škole, v správaní proste vo všetkom. Keď mi v šiestom ročníku na trištvrte roka prišiel list, že mi hrozí, že prepadnem z fyziky, vzchopila som sa. Zlepšila som sa v škole. Aspoň niečo. No moja zamilovanosť k nemu stále pretrvávala.
Nechápem čo som na ňom videla. Veď je to len chalan ktorý fajčí, pije a ktoviečo ďalšie. A pre neho som to takmer spravila aj ja. Takmer som začala fajčiť. Takmer ma k tomu donútil. Keď sa mi však v mysli premietol obraz môjho dedka, ktorý sa takpovediac prefajčil k smrti povedala som nie. Po prvýkrát som mu povedala nie. Ostal prekvapene stáť a pol roka sa so mnou nebavil. Strašne ma to bolelo.
Samozrejme za polrok sa zoznam toho čo potreboval zväčšil a tak sa so mnou znovu začal baviť. Okamžite pýtal úlohy, hral počítačové hry na mojom počítači. Ako keby doma nemal. Lepšie však je keď vás pri tom niekto obskakuje. Keď vám niekto nosí vodu, chrumky, koláče. A ten niekto som bola ja. Kto iný. Len ja.
Nikdy ma však nemal skutočne rád. Bola som jeho poskok. Poskoka, ktorého využíval a nútil ho robiť veci ktoré by inokedy nespravil.
Ružové okuliare som si však zložila len minulý rok.
A doteraz ma to štve. V hlave sa mi premietajú všetky tie stratené roky. Všetky tie momenty sa mi vracajú: pohľad jeho modrých oči, prvá pusa, moja ochota mu vždy pomôcť, jeho využívanie.
Ale už nie je objekt môjho záujmu. Je len spolužiak, ktorého máme v triede. Taký istý ako každý iní. Už nesledujem napäto každý jeho krok.
Už nie. Už nikdy viac sa nedám využívať. Už nikdy viac sa nedám využívať od niekoho takého ako je on.
Som niekto nový.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
bobuska
24. 9.sept. 2010 23:35
chlapi su hrozní ! každy jeden.... :/
Napíš svoj komentár