,,Dobre čo chceš?"
,, Si pekné dievča."
Začervenala som sa.
,, To mi hovoria takmer všetci. Vravia že som celá mama. No mám aj nejaké otcove gény."
,, Teraz je jedenásť. Za polhodinu mám byť v meste. Pridáš sa?"
Nechápavo som na neho pozrela.
,, Ako to súvisí s..", kývla som smerom k utešovaču bolesti.
,, Súvisí to viac ako si myslíš."
,, Tak teda dobre. Pôjdem s vami. A kedy mi ho dáte?"
Bolo vidno, že rozmýšľa. V hlave mal už určite nejaký plán no nechcel mi nič povedať.
,,Hm...", ozval sa po chvíli. ,, Hlavne sa neboj. Dostaneš ho."
S takouto odpoveďou som sa uspokojila. V tej chvíli mi bolo jedno čo budem musieť robiť. Zaujímalo ma len kedy ho dostanem.
,, Nastúp do auta. Už pôjdeme."
Bleskovo som nastúpila, pripútala sa a netrpezlivo na neho čakala. Godži sa k autu pomaly vliekol. Hnevalo ma to. Bože nech si švihne! Chcem svoj utešovač bolesti čo najskôr!
Nešli sme dlho, no mne sa zdalo, že cesta trvá večnosť. Godžiho som sa stále pýtala kedy tam už budeme a kedy dostanem môj malý zázrak. Išla som mu pekne na nervy.
Keď som zbadala prvé obrysy mesta bola som...prekvapená. Po dlhých mesiacoch som videla domy! Normálne domy a nie kadejaké stany. A potom tá cesta! Išli sme po ceste! Nebol tu piesok ale cesta!
,, Hej! Prestaň zízať z okna",zavrčal na mňa Godži.,, Radšej prelez dozadu a vylez až keď ti poviem."
Poslušne som preliezla dozadu. Kútikom oka som však stále pozerala z okna. Godži išiel cez trh, na ktorom sa predávalo kadečo od výmyslu sveta. Na konci trhu zastal a vystúpil z auta. Priateľsky sa pozdravil s bandou chlapíkov, ktorý sedeli neďaleko.
,, Čo pre nás dneska máš?" Zakričal na neho jeden z chlapov.
Godži sa uškrnul. ,, Šestnásťročné pekné dievčatko. Vyvolávacia cena len 50dinárov."
,, Dávam 75!"
,,80!"
,,92!"
,, Dobre Shayna poď sa ukázať svojmu novému majiteľovi."
Sebavedome som otvorila dvere a vystúpila som. Na chlapov som vrhla očarujúci úsmev.
,, Hej, hej!" Ozval sa jeden. ,, Nepovedal si že je krížená! Je to akási mulatka!" Chlapík sa otočil a odišiel. Ďalší dvaja ho nasledovali.
,, No super! Tak chce ju niekto za 92 dinárov?"
,,Ja!" Zamrmlal jeden.
,,Tak tu máš..."
,, Dávam 130 dinárov!" Ozval sa hlas, ktorý som doteraz nepočula. Keď som sa pozrela kto to povedal ostala som prekvapená. Nebol to nejaký miestny čierny chlapík. Bol to beloch. Beloch s kovbojskou čiapkou.
Godži sa na neho široko usmial. ,, 130? Chlape je tvoja!"
Postrčil ma smerom k nemu. Hej! A kde je môj utešovač bolesti? Ty sviňa daj mi ho!
Beloch ma jemne tlačil pred sebou. Po pár minútach tichej chôdze sa ozval.
,, Nepovieš ani ďakujem?"
,, A za čo ti mám poďakovať?"
,, Nedošlo ti to? Ten chlap ťa chcel predať bohviekomu!"
,, Nie to nie. Godži ma nechcel nikomu predať. Musela som robiť čo chcel inak by mi nedal..." Zmĺkla som.
Zastal a pozrel sa mi do očí.
,, Nedal čo? Myslíš tú vysoko návykovú látku, ktorú si miestni dávajú proti bolesti?"
Prikývla som.
Odfrkol si.
,, Som fotograf, prišiel som sem pofotiť kultúrne pamiatky. Ľudia tu sú úplne iný. Pomýlení. Nevidia ako sa s tým práškom ničia."
Zaprotestovala som. ,, Nie! Ten prášok je úžasný! Nevieš čo hovoríš!" Od zlosti som mu treskla po náprsnom vrecku.
,, Hej! Čo to tam máš?"
,, Nič." Zaklamal.
,, Ty tam máš utešovač bolesti! Z kade ho máš? Daj mi ho!"
,, Nie... no dobre. Zobral som ho jednémo osemročnému dievčatku. Nechcel som aby sa zničila. A nedám ti ho."
,, Daj mi ho! Daj!" Začala som po ňom kričať a vrieskať.
,, Nie nedám ti ho. Nedovolím aby sa takáto krása zničila. Vidím že nie si miestna. Z kade si? Ja som z New Yorku študujem na..."
A práve vtedy som sa rozplakala. New York! Môj krásny, milovaný New York! Môj jediný domov.
,, Hej, hej neplač! Prepáč nechcel som ťa rozladiť."
Utrela som si slzy.
,, Vieš čo by mi pomohlo?"
Pokrútil hlavou.
Ukázala som na jeho náprsné vrecko. ,, Ten zázrak čo máš vo vrecku mi pomôže. Prosím daj mi ho. Sľubujem že si to do úst nedám! Len to budem nosiť vo vrecku.Pre šťastie..."
Moje veľké hnedé oči ho pravdepodobne presvedčili.
Pomaly mi podal utešovač bolesti.
Vyšklbla som mu ho z ruky a rozbehla som sa preč.
Ha! To je ale idiot! Normálne mi naletel! A ja mám utešovač bolesti! Rýchlo, nenásytne som otvorila sáčok a nasypala si jeho obsah do úst. A potom nasledoval ten úžasný pocit.
Ako vo sne som si ľahla na polorozpadnutú lavičku a vychutnávala si to.
Až keď utešovač prestal účinkovať uvedomila som si akú chybu som spravila. Ten mladý fotograf ma mohol kludne zobrať domov späť do môjho milovaného New Yorku! Späť k Henny.
No moja zaslepená myseľ vnímala len drogy a nič viac. Prvoradý bol utešovač bolesti.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
majushka339
28. 8.augusta 2010 18:17
smutnéé , ale už som si zvykla ...
Napíš svoj komentár