,, Tak už dosť! Čo si to tu nahováram? Nikdy sa nevrátim domov. Ostanem tu zabudnutá v tomto zaprášenom štáte. A moji rodičia už nežijú! Umreli pred polrokom! Už nikdy im nevbehnem do náruče. To všetko je už preč! A nedá sa to vrátiť! Môj život je jedna veľká čierna diera!"
Vďaka tomuto môjmu výlevu na mňa začudovane pozeralo pár okoloidúcich. A nech si pozerajú. Určite mi nerozumeli ani pol slova a mne sa týmto výkrikom do prázdna aspoň trochu uľavilo. Trochu. Bohužiaľ nestačí len kričať. Krikom sa nič nevyrieši. Tak to hovorila moja mama. Mama... to slovo vo mne vzbudilo niečo veľké. Mama mi vždy vedela pomôcť. Snažila sa zvládať moje časté výkyvy nálady s úsmevom na tvári. Vychovávala ma. Chcela aby sa zo mňa stal poriadny človek. Človek s veľkým Č. Ľutujem ju. Nepodarilo sa jej to. Nikdy som ju nepočúvala. Všetko čo mi hovorila mi razom vyfučalo z hlavy. Bola som na ňu drzá. Zlá. Nevážila som si ju.
Bože. Bola som hrozné dieťa. A možno ešte stále som. Nikdy som si nevážila nič. Človek pre mňa mohol urobiť všetko no pre mňa to neznamenalo nič. Čo si o mne asi myslia ľudia? Som pre nich len akési rozmaznané, drzé decko. Ktovie čo si o mne myslela Henny? Pravdepodobne si s úľavou vydýchla len čo sa za mnou zavreli dvere. Určite bola rada že to otrasné decko od nej odišlo. Pred polrokom som bola stredobodom pozornosti, všetkých zaujímalo ako sa mám. A teraz? Už tri dni som sa nevrátila do osady. A ani ma nehľadajú. Bola som pre nich len akýmsi príveskom na ktorom si všetci vylievali zlosť.
Po tvári mi prebehol jemný úsmev, keď som si spomenula na Thea. Určite si od zlosti trhá vlasy, že mu jeho nastávajúca utiekla. Soptí a moja babka ho upokojuje so slovami že ma môže potrestať keď sa vrátim. Ale ja sa nevrátim. Na tejto polorozpadnutej lavičke kľudne aj zomriem. Celkom sama.
V žalúdku mi nepríjemne zaškŕkalo. Poriadne jedlo som nevidela už poriadne dlho. A ak som aj nejaké jedlo našla skoro vždy som ho vyvrátila. Nedokázala som v sebe udržať nič dlhšie než dve minúty. Nevedela som si to vysvetliť. Doteraz som žiadne žalúdočné problémy nemávala. Vlastne sa to všetko začalo keď som aktívne začala užívať utešovač bolesti.
Vstala som z lavičky a kopla som do najbližšieho kameňa. Môj život nemá zmysel. Je pokazený, zničený. Dá sa ešte zmeniť? Myslím že nie. Začať znovu od začiatku by trvalo pekne dlho. A na to ja nemám trpezlivosť.
Zdvihla som hlavu k oblohe a zašepkala som: ,,Prepáčte."
Sama neviem čo som tým chcela povedať. Pravdepodobne som sa chcela ospravedlniť všetkým, ktorým som zničila život. Mame, otcovi, Henny, Blakeovi, Garymu a ostatným. Tým jedným slovíčkom som chcela vyjadriť ako všetko ľutujem. A dúfam že mi odpustia. Aj keď to nepočujú. Aspoň mám teraz lepší pocit.
Ani neviem ako a dostala som k jedinému obchodu široko ďaleko. Špinavá ceduľa na dverách oznamovala, že sa tu dajú kúpiť najlacnejšie suveníry. Vošla som dnu a nesmelým hláskom som pozdravila. Dnu nebol žiaden turista ani nikto. Vlastne sa zdalo, že obchod už dávno nefunguje. Srdce mi vynechalo jeden úder, keď som na poličke priamo predo mnou zbadala niečo čo by sa mame páčilo. Bol to malý obrázok krásneho pobrežia. Moja mama takéto veci milovala. Milovala všetko čo nejako súviselo s morom. Bola do mora zbláznená. Načiahla som ruku k regálu keď vtom ma niekto poklepkal po pleci.
Bol to malý chlap so šedivou bradou. Majiteľ obchodu.
,, Obchod je zatvorený", oznámil mi.
,, Už idem ja len...len som sa tu pozerala."
,, Je zatvorený už päť rokov."
,, Prepáčte nevedela som to. Myslela som že je otvorené.Všade tu máte plno tovaru a...a... hľadala som niečo pre mojich blízkych." Nechápem prečo som mu práve toto povedala. Po prvé bola to bohapustá lož. Nemám žiadnych blízkych a keby aj nemala som peniaze takže by som si nič nemohla kúpiť.
,, Aha. No tak si zober všetko čo chceš. Neviem ako sa mám toľkého tovaru zbaviť. Tak si vyber niečo pekné."
,, Prepáčte ale ja nemám peniaze."
,, Nevadí."
Slabo som sa na neho usmiala a natiahla som ruku k obrázku. Chytila som ho a položila na pult. Predavač mi ešte pomohol vybrať darčeky pre Henny, ocka, Blakea a Garyho.
Z obchodu som odchádzala s plným náručím hlúposti no s milým pocitom.
A odrazu som vedela čo mám spraviť. Vedela som kam mám ísť a ako to mám spraviť. Keď som sa dostala na určené miesto všetky veci som pekne poukladala vedľa seba. Obrázok pre mamu, malý africký bubník pre Garyho, knihu o Afrike pre ocka, magnetku pre Henny a ústnu harmoniku pre Blakea. Potom som si ľahla a čakala.
Posledné čo som videla neboli kolesá vlaku ale práve tieto veci. Veci ktoré pre mňa znamenali tak veľa.
-------------------------------------------------------------------------------------------------
Prepáčte že som vám ju zabila. No mala taký dobabraný život že sa s tým nedalo nič robiť.
Veľká vďaka patrí mojej skalopevnej fanúšičke @ Emmka987654, ktorá na mňa neustále naliehala aby som napísala novú kapitolu. A samozrejme @ chibiorange, @ 1ivanushka1, @ tinuska569 a@ majushka569 ( či koľko A ak som na niekoho zabudla prepáčte mi to prosím. Nemám dobrú pamäť. Ale ďakujem vám všetkým.
A ešte niečo. Neviem či sú v Sudáne vlaky ospravedlňte ma. nič iné sa mi tam nehodilo
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
majushka339
15. 10.októbra 2010 21:05
smutné ale krásne inak majushka339
2
ďakujeem , pekný koniec , smutný , ale pekný! len by som chcela vedieť ako Henny keď sa za ňou vybrala! ale krásne
Napíš svoj komentár