Áno, je pravda, že sa teším. Lenže vždy, keď sa teším, tak sa niečo pokašle.
Teším sa na sobotu, 6. februára, lebo sa chystám na malý koncík, čo bude u nás v meste. Nejaký ten hardcore/metal a punk. Proste hudbička na vybláznenie sa. Ale aj tak mám pocit, že tam narazím na niečo, čo mi toto chvíľkové potešenie pokazí.
Volajú ma tam aj kamarátky. Ale bojím sa toho, že to dopadne tak, ako minule. Ja som sa bavila s pripitým kamarátom, čo tam prišiel a ony sa bavili spolu, popíjali si zvesela pivko, smiali sa.. A ja som tam stála a čakala, či niektorá z nich príde ku mne, objíme ma a spýta sa ma, prečo tam len tak stojím.. A dočkala som sa? Kdeže.
Preto sa bojím, že to takto dopadne aj v piatok.
Navyše mám zlý pocit, lebo sa bojím toho, že tam uvidím aj JEHO. Síce by na tom nebolo nič zlé, lenže vždy keď ho uvidím, obleje ma studený pot, zaseknem sa.. Všetko pohltí temnota a ten hnusný strach, že ma nepozdraví a ani sa na mňa nepozrie..
Preto si kladiem otázku, či stojí za to, aby som tam išla. Mám tam ísť a obávať sa, či sa zjaví vo dverách, pokazí mi celý večer alebo mi ho nejak "spríjemní"? (tým spríjemnením nemyslím nejaké bezduché olizovanie sa niekde bokom od všetkých, ale len jednoduchý prostý rozhovor typu "ako sa máš a čo máš nové"..). Alebo mám kašlať na všetko a zabaviť sa?
Áno, chcela som sa ho spýtať na to, či tam príde. Ale povedala som si, že sa radšej nechám prekvapiť. Mám totiž pocit, že ak by som mu povedala, že tam prídem, tak nepríde. Preto to nechám na náhodu. Ktovie.. možno ho tam neuvidím ani vtedy, ak tam bude.. A ja tam budem zase tak sama pozerať na zabávajúce sa kamarátky a debatovať s pripitým kamarátom, ktorý ma bude stále objímať a hovoriť mi, nech nie som smutná.
To bude teda výhra.. Ale ktovie, možno ma niečo príjemne prekvapí. Hoci v tejto dobe mám pocit, že to bude prekvapenie, ale nie nejakého príjemného charakteru. Čo už... celý týždeň budem venovať očakávaniu, ako to dopadne v piatok.....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár