...bol nadpis článku v jednom z ženských časopisov, ktoré mi do nemocnice dotrepala starká. Tak som si predstavila slobodné alebo rozvedené tety v najlepších rokoch ako fučia na stacionárnych bycikloch a pokukujú po 20 ročných fešáčikoch so svalmi nafúknutými ako balóny. Alebo nedajbože na trampolíne kde každý tukový vankúšik poskakuje svojím vlastným tempom.

Dlho som nečítala väčšiu chujovinu. A to tých vankúšikov ani nemám veľa. Jednoducho, posilkoví chlapi ma vždy strašne odpudzovali. Posilky tiež. Neviem si predstaviť niekomu na obed vážiť kuracie prsia a kupovať odtučnený tvaroh. Hlavne nie s mojim apetítom.

A vlastne by ma zaujímalo ako sa balí taký chlap. Ja by som asi vyhrabala krabicu od tej starej telky čo sme mali a kúpila v Ikei veľa baliaceho papiera. Ale toto asi nebude ten správny postup..

Nikdy som nebalila žiadneho chlapa. Proste nejako prišiel a nechala som si ho. Avšak, nie ako frajera, priateľa, partnera. Ako plyšového medvedíka. Takého, ktorého som mohla stisnúť keď mi bolo smutno, vyplakať sa na mäkkučkej plyšovej hrudi, vziať si ho na výlet keď mi bolo veselo. A nič viac. Lenže keď deti svojich medvedíkov všade vláčia, tak im sem-tam odpadne labka alebo umelohmotné oko. A potom už ten medvedík vôbec nie je taký zlatý. Hlavne v prípade mojich Medvedíkov každý začal chcieť niečo viac. A ja som bola príliš samostatná a sebestačná. Stačilo mi, že som každý týždeň utierala slzy nejakej kamarátke. Ony nemali medvedíkov. Mali strážnych psov a tí sem-tam aj hryzú a utekajú z kotercov.

No a potom som ho našla. A nezaradila do zvieracej ríše plyšovej, plastovej ani tej naozajstnej. Chlap z mäsa a kostí. A lásky.

Obrovskej. Desivej. Nádhernej. Boľavej. Nežnej. Dobrodružnej. Nebezpečnej. Vášnivej. Zábavnej. Pohlcujúcej. Neznámej.

Takej, čo človeka roztrhá na malinké kúsky, neviditeľné ani pod mikroskopom a potom z nich poskladá niečo úplne iné. A ten človek potom musí odznova spoznávať sám seba. A to čo ho nájde ho vydesí a fascinuje zároveň.

Takej, čo ju niektorí ľudia vidia len vo filmoch a čítajú o nej v knihách. Ale nie od Daniele Steelovej. Skôr od Matkina. Tak strašne naozajstná, až hmatateľná a zároveň neskutočná. Žiadne západy slnka a večere pri sviečkach. Život. Ten najkrajší.

Neskutočne som pri ňom dospela. Možno nie na ženu, ale na veľké dievča určite. And big girls don't cryyyyy, povedala mi raz Ferdží a ja jej verím. Takže už nikdy nebudem potrebovať žiadného plyšového medvedíka. Dúfajme.

 Záchod
Komentuj
Napíš svoj komentár