Povedzme si to na rovinu. Večne omieľaná veta Vždy buď sám sebou. nejako v dnešnej dobe stráca platnosť.

Zoberme si to na príklade:
Ja, študentka gymnázia, dievča večne uvalené do hurónskeho smiechu, počúvajúce pre niektorých "nepochopiteľnú" hudbu /rock, punk, metál/ si žije podľa seba a nemieni sa pretvarovať. To znamená, že sa neobjímam ani nebozkávam s dievčatami na ulici, len v krajných prípadoch. Ale všade kam príde, počúva dôkladne nacvičené frázy.

1.variant => A ty si akože čo?
2.variant => Ty si punkáčka alebo niečo také, hm?
3.variant => Prečo máš na sebe také čierne veci?

Pri každej takejto otázke sa mi skrútia ústa do neopísateľného tvaru a vypúlim oči. Ja na to už pre istotu ani nereagujem, lebo je to úplne smiešne a stupídne kategorizovať ľudí na základe toho, čo si oblečú alebo toho, akú hudbu majú v mp4 prehrávačoch, iPodoch alebo mobile.

Normálne žasnem nad tým ako sa v poslednom čase dokážem ovládať, pretože ja by som sa tiež mohla vyjadriť ku každej osobe, ktorú uvidím a niečo sa mi na nej nepozdáva.
A začala by som:
A ty si akože čo, Barbie? Keď máš nohavice ružové, mikinu, ešte aj pysk si natri a už sa rovno môžeš postaviť ako maskot do hračkárstva neďaleko vecí Háj schúl mjúzikl.A prečo tvoj make-up nekorešponduje s odtieňom krku alebo rúk? A prečo si tak stretá držka? A prečo? A prečo?
/Mohla, ale nechcem, nezaujímajú ma./

Proste o čom to je? Veď ľudia nemôžu chodiť po meste rovnako upravení, rovnako oblečení, počúvajúc rovnakú hudbu, robiac rovnaké športy. O čom by to bolo, keby sme vyzerali ako premnožené kópie? Fajn, nepáčia sa mi určité typy ľudí, ale naučila som sa ich rešpektovať.

A čo je hlavné, naučila som sa nepočúvať zbytočné poznámky na určité smery alebo aspoň sa na nich pousmiať, resp. na ľuďoch, ktorí to ešte stále nepochopili, pretože ako si tak všímam, ľudia rozprávajú o tom, aké je fajn byť sám sebou, ale prispôsobujú sa cudzím názorom, osvojujú si štýl partie, v ktorej sa nachádzajú, aby zapadli, oháňajú sa tým akí sú kúl a ako sa im páči žiť svoj život, lenže neuvedomujú si, že život, ktorí žijú nie je ich. A možno to v kútiku duše vedia a dúfajú, že raz ho žiť budú a tým, ktorí sú pre nich "iní" len ticho závidia ...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár