Je svadba to,čo skutočne chcem?
Chcem s týmto mužom žiť dokonca života?
Chcem s ním vychovávať deti?
Chcem s ním spávať každú noc a s nikým iným už nie?
Chcem sa vzdať slobody,ktorá mi patrila doteraz?
Tieto otázky vo mne vyvolávali strach a kládla som si ich posledné dva mesiace,keď sa blížil dátum mojej svadby.Myslím,že by som pochybnosti mať nemala,pretože môj nastávajúci je pozorný,nežný,milý,veľkorysý,ľúbime sa,chce si so mnou založiť rodinu,často mi nosí malé darčeky,ktoré prekvapia a potešia.Pri ňom budem mať ľahký a krásny život.Je tu však ešte niečo.Som mladá,mám iba 25 rokov a veľa času.Rozmýšľala som ešte hodinu nad takýmito vecami rozčesávajúc si svoje mokré dlhé vlnité vlasy po pás.Potom som si šla nalakovať nechty a dočítať knihu,no pri predposlednej strane som tvrdo zaspala,hoci nad hlavou som mala asi sto otáznikov.
O ôsmej ma zobudila mama.Zaspala som.Začula som sestru,ktorá bola veľmi hysterická,keďže som spala o hodinu dlhšie ako ona.Stihla vyzdvihnúť svadobnú kyticu,obrovskú tortu,ktorú odviezla do letnej záhrady,kde sa hostina mala konať a samozrejme domov prišla s kaderníčkou,ktorá si netrpezlivo podupkávala v obývačke.V kútiku duše som dúfala,že ma učeše lepšie ako je ona sama,pretože mala na hlave zeleno-modré číro a časť hlavy bola vyholená.Verila som však svojej sestre,ktorá svoj hnev spolu s netrpezlivosťou vymenila za krásny úsmev.Je to úžasná sestra.
Nemala som však čas na vylievanie sŕdc, a tak sme museli konať.Mama mi podala snehobiele korzetové šaty,ktoré verte alebo nie,mali čierny lem.Čiernej sa vzdať jednoducho nedokážem.A môj účes,do ktorého som mala vsadený závoj bol k údivu naozaj veľmi pekný.Kaderníčka od tohto okamihu pôsobila už len vierohodne.
"Je čas ísť",povedal mi otec a odprevádzal ma k nablýskanej čiernej audine.Svadba sa teda oficiálne začína...
POKRAČOVANIE ----->
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár