- "Slečna Komanická?",prerušil ma zo vzlyku lekár.
- "Pani...pár hodín...",povedala som sucho.
- "Prepáčte,vášho manžela si tu na pár dní necháme,musíme urobiť nejaké vyšetrenia.Možno bol iba prepracovaný a odpadol.V každom prípade teraz nevieme nič.Asi by ste si aj vy mali ísť oddýchnuť,musel to byť pre vás ťažký deň."
- "Pochopiteľne.Asi už naozaj pôjdem."zodvihla som sa zo stoličky,pobozkala som Riška na pery a pustila mu ruku.Tak ťažko sa mi od neho ešte nešlo.
Cestou som preklínala lekárov,ktorí majú pravdepodobne vetu "Nevieme zatiaľ nič." nacvičenú pre všetky strachujúce sa manželky o svojich manželov.Prišla som do nášho nového spoločného trojizbového bytu asi o šiestej ráno.Bol taký prázdny.Prázdny ako ja.Vyzliekla som sa zo šiat,posadila do vane a pustila som horúcu vodu.Plakala som tam najmenej dve hodiny a keď som už nevládala,šla som si ľahnúť.
Vstala som o pol dvanástej na to,že mi zvoní mobil.Zodvihla som to.Z nemocnice.Bola som vystrašená,zúfalá,uplakaná,nervózna a beznádejne zamilovaná do svojho Riška,no neviem,čo sa s ním deje.
- "Haló?"
- "Pani Komanická?"
- "Áno?"
-"Musíme vám niečo oznámiť."
NASLEDUJÚCA ČASŤ ----->
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
bibla
21. 4.apríla 2010 15:36
sakra,čo oznámiť???
Napíš svoj komentár