Sedíš sám v tmavom kúte zla. Čakáš na záchranu, ktorá neprichádza a cítiš horúcu krv, ktorá ti steká po tele. Neutíchajúca bolesť horí a pohlcuje ti to myseľ. Myslíš na svoju rodinu, na deti, na manželku. Miluješ ich z celého srdca a strach z toho, že ich už nikdy neuvidíš je silnejší ako strach z toho, že pomaly zomieraš. Slabneš. Ťažko sa ti dýcha. Vykašliavaš posledné zvyšky krvi. Dostávaš sa do bezvedomia. Je také sladké.

Načo si šiel do boja?
Čo si si tým chcel dokázať?

Nebudeš hrdinom, iba padlým vojakom. Jedným z tisícich. Som smrť, ktorá ťa odprevadí k večnému odpočinku. Smrť, ktorá odprevádza všetkých, ale ty si mohol žiť plnohodnotne. Nemusel si obetovať život pre vlasť. Všetci ťa tak milovali a ty si ho iba tak zahodil. Tak mi podaj ruku a poď.

Manželke podávajú obálku, v ktorej je známka. Ukrýva si tvár do dlaní a narieka. Jej slzy sú také horúce ako manželova krv. Pomaly vytvárajú obrovskú kaluž. V srdci je diera od bolesti a smútku, horšia ako diera v hrudi od guľky. Pre každého je hrdinom...

Ale načo je hrdinstvo?

Pre manželku by bol radšej všetkými zatracovaný, ale bol by nažive. Bol by s ňou.

To hovorím ja, Smrť : Sprostá vojna...

 Blog
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
kathussqa  17. 8. 2010 21:03
Ukrýva si ruky do dlaní? Nemalo tam byť tvár?



Ale inak nádherné, ako všetky tvoje blogy
2 
fotka
mizoyka  18. 8. 2010 15:37
@kathussqa áno, malo tam byť tvár, idem to opraviť a ďakujem veľmi pekne ..aj za opravu
Napíš svoj komentár