Počujem ich každú noc. Šepkajú.
Zaťahujem žalúzie aby nevideli dnu.
Mám strach čo i len sa tam pozrieť.
Moje sviečkové seansy a bezduché rituály.
Zalievam si Angeliku každý tretí deň.
Snáď to so mnou prežije.
Sledujem nás v rámčeku a predstavujem si, že dýchaš.
Vyrábam si stojan na ceruzky z kartónu.
Prišívam naň gombíky už takmer mesiac.
Pijem ananásový čaj.
Je to svetom alebo mnou. Netuším.
Príšery z balkónu, po jednom pripínam ich na nástenku.
Žltovlasí démoni.
Nepýtam sa.
Utekám časom. 24 hodín každý deň.
Až je to neuveriteľné.
Plavím sa vo vode. Plávam na chrbte a vlasy mám rozprestreté po hladine.
Vraj také je umieranie. Aj smrť. Plávate a nikdy nechcete prestať.
Je to tak uvoľňujúce. Existujú také divné miesta na svete.
Ako môj balkón. Nočné autobusy. Prázdne hrnčeky. Chotár za sídliskom.
Pripomína mi to zabudnuté spomienky, na ktoré si neviem spomenúť.
Je mi za nimi melancholicky.
Ja si raz opäť spomeniem. Sľubujem.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár