Je to preč. Jediné čo nás spája je minulosť.

Stratili sme to. Som si istá.
Už viac neviem ako sa správať v tvojej prítomnosti.
Nevieš to ani ty.
A ako tak rozmýšľam, nikdy nám to nešlo.
Tak silno sa priťahujúce dve magnety, až nás to odpudzovalo.
Tie nezmyselné náznaky, vždy som si myslela že im rozumiem.
Už nerozumiem.
Snažil si sa aspoň zakrývať tvoje chyby. Už ich priznávaš.
A ja mám pocit, že jediné čo nás spája je minulosť.
Nemám ti čo dať. Pri tebe sa cítim tak. Prázdna.
Bez slov. Čo by som ti vôbec mala napísať?
Srdce mi už viac nebije ako splašené
a červeň sa mi nehrnie do tvárí ako vtedy.
Stratil si to.
Možno je to tým, že už poznám všetky tvoje tajomstvá.
Možno, že som čakala niečo viac.
Možno som celá zle práve ja.
Kiež by sme vedeli čo chceš.
Ja viem, vybrala som si. Ale to nie je dôvod, prečo to celé zmizlo.
Už ťa nevidím. Nevidím ťa vôbec.
Tvoja duša sa stráca v sebaľútosti, alkohole.
Neceníš si sám seba. Iba ma to mrzí.
Tak strašne.
Bolo to vôbec skutočné?
Alebo som iba zas snívala...

 Blog

18 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu