Otočila sa chrbtom. Odvrátila zrak od neho a uprela ho na stromy v diaľke. Paneláky a autá, zamračenú oblohu. Stmievalo sa. Lampy zľahka blikali a vonku začínala byť námraza na autách.
Objal ju. Podišiel k nej a objal ju, pevne. Pobozkal na tvár. Nadýchol sa jej vlasov.
Nemohla sa nájsť. Správne slová, činy, nič.

„Musím ísť“ odvetila vecne, s pohľadom von.

Obliekla si kabát, automaticky zapla gombíky, bez rozmýšľania ovinula šál a vybehla von. Buchla dverami a ticho. Privolala výťah, nastúpila a zlomila sa. V tom okamihu. Klesla k zemi hneď ako stlačila P. Objala si kolená a chcela kričať. Plakala bez sĺz. Vzlykala, hlasno. Chcela nech to počuje. Nepočul. Nech príde za ňou, nech spraví niečo, hocičo aby to bolo inak. Vedela, že sa nič nestane.

Ako vždy.

Nechal ju odkráčať po stý krát zo svojho života, dverí. Mlčky ju sledoval ako sa potkýna v opätkoch, cez okno, dychtivo túžil. Ponáhľala sa, bola rozrušená. Bola pre neho ako kyslík, každá chvíľa s ňou bol čerstvý vzduch do pľúc. Chcel ju uniesť. Pre seba. Navždy. Prial si, aby to vedela. Nemohla. Chytala by sa každého stebla. Nemohla. Bude mu patriť vždy. Vždy ju bude chcieť, ochraňovať, milovať.


Ale on si nemôže zobrať niečo, čo patrí už niekomu inému.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
helliumka  26. 10. 2011 13:21
myslíš, že človek môže niekomu patriť?
Napíš svoj komentár