Sny tak reálne, až ma mrazia pod viečkami.
Bizarné sny, že som ťa videla.
Každé druhé ráno vstávam s pocitom, že pred piatimi minútami som ťa stretla.
A smiali sme sa v predposlednej lavici. A plánovali budúcnosť.
Behom ďalších piatich minút, čo som hore musím odznova spracovať, že nie.
Zhlboka sa nadýchnuť a ak mám lepší deň tak vstať z postele.
Nahodiť svoj skvelý výraz, ísť do školy, kde sa ani tak nikto nestará.
Písať tieto patetické sebaľútostné blogy, lebo to je jediný spôsob,
ako sa toho aspoň trochu zbaviť.
Repeat.
Ja viem, čas to zahojí.
Bude to lepšie.
Prejde to.
Len ešte stále to tak strašne bolí.
Ja sa snažím zaplniť tú dieru v duši, všetkým čo mám po ruke.
Doslova všetkým.
Snažím sa, nechať ťa ísť.
Viem, že musím.
Vraj si sa vrátil domov...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
vreskot000
19. 11.novembra 2012 20:07
neboj, bude dobre, netráp sa, taketo veci...nepoznam jedneho mladeho ktory by neriešil, aj ja som to riešil včera akurat. dala mi košom, som chcel jej povedať že ju chcem, a ona že nie.. že ma nechce. joj či som rád cítim sa teraz uplne slobodny. nebudem sa tlačiť nikomu. ešte to
Napíš svoj komentár