Tu červenú farbu?
Je všade kam chodím.
Naháňa ma, neopúšťa ma a aj keď nechcem, stretnem ju znovu.
Červená farba, vojenská tvorba.
Tvorba nenávisti, hádok, šialenstva, zúfalstva, nesplnených snov, klamstiev, nedodržaných sľubov a zbytočných bojov.
Krv ktorá sa leje, pomalí sa ťahá jej strata, pomalí zabíja človeka.
Na ulici mŕtvola, chladné telo osoby, malého dieťaťa, malého dievčaťa.
Opustené chudé telo, samé, zabudnuté, pomalí, v rozklade. Modro hnedé, dobité, dorezané, na koniec zastrelené. Chuda, na uličnom kameni, zbavene, bez srdca tam nechané, už zabudnuté, neexistujúce.
Voľakedy krásne smelé dievča, v rodine žijúce, veselo sa zabávajúce, s kamarátmi sa hrajúce, síce chudobne ale životo milujúce.
Do skolí chodiace, skúsenosti zbierajúce. Však nevediace nič o zlom svete, neznajúce vojnu, krv, bolesť... snívajúce decke sny.
Však, nič nevediace o živote brata a otca, svojej matky, ktorá živí rodinu predajom svojho tela, foter alkoholik, brat kradne, to nie sú jej sny.
Pre ňu ešte krásny svet, pre matku realita. Ničiaca psychiku, celu rodinu, však aj napriek všetkému, celý život ochraňujúca svoje malé dieťa. Ešte šťastné, ešte snívajúce o budúcnosti, o láske a možnosti.
Matka, žena, ktorá rodinu vzdala, syna nechala, manžela nenávidiaca, dcéru pestujúca. Pre ňu by život dala, no aj tak koniec konca, čistá tragika, hrozna časť života. Otec bijúci ženu a syna, dcéra oboma ochránená. On jeden deň, práve ten, možno pre všetkých šťastný, no pre malú nechápajúci. Keď domou išiel, po suchej ceste, sa mu to stalo, on alkoholom oplivneny, slepí, nevnímajúci, na koniec mŕtvy, zrazený, na ulici, kde už tiel mŕtvych ležalo, na mieste kde ho bolo možné nájsť, však jeho už nebolo možne spoznať.
To bola prvá krutá realita pre to malé dievča, ale krátka bola chvíľa, pokým došla vojna, väčšia chudoba, škola evakuovaná. Novinka, brata doma našla mŕtveho, už tieš strateného, s injekciou rovno v žile ho ešte našla. Ďalšia krutá realita, nereálne pre ňu, ale nie dlho pre ňu. Ona, pomätená, o evakuácii nevediaca, s plačom sa vybrala tam, kde dúfala, že stretne kamošov, dobru náladu, stretla teror a vojnu. Panika. Tak ako sa rozbehla tam, utekala späť. Však do cieľa sa nedostala. Chudoba a panika, mala okradnutá, zmlátená, na koniec zomierajúca vo vojne, na mamu naposledy myslela.
Však mama už nežila, od posledného frajera, potopená v červenom, nedýchajúca, zato že peniaze pýtala, aby svoju milovanú dcéru uživila.
Cela rodina... v krvy skončila.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
momoki
9. 11.novembra 2006 21:17
to som pisala ako 14rocna este som nevedela v tedy tak dobre po slovensky nemenila som to, tak berte to s rezervou...
Napíš svoj komentár