A keď sa pozrela doľava ,zastavil sa čas . Videla to inak ,nanovo a pripadalo jej to ,akoby čas stále bol v tom jednom dni . Pamätala si každú ulicu, každú chvíľu vetra, medzi vysokými tehlami. Dotkla sa ich rukou cez sklo. Cez sklo idúceho autobusu . Pominuli sa jej hmotné ,presklenné spomienky. Všetko, čo jej rozplakalo oči . Neverila,že niekedy práve oni tvorili plurál. Pamätala si spomienky,ktoré netušila,že patria k nej. Zmätená a precitlivená- bola na chvíľku. Zmrazena a taká zimomriavková , taká bola.
Ja som jej videl slzu na líci a on ani nežmurkla. Ja som chcel ísť k nej ... bola krásna .
To všetko som videl . Sedela tak dlho od zastávky ,po ten veľký caffe bar naproti námestiu . Na stotinu . Hned sa otočila späť a zase bola takáto. Neviem prísť nato,prečo,ale chcel som sa jej prihovoriť. Začal som však rozmýšľať...prečo sklá v autobuse nie sú čierne ....

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár