I. Ako to začalo...

"Ako sa cítiš?" otázka ktorej som s časti porozumel... smiech ....prečo sa tu niekto smeje? Všade okolo sú stromy. Pamätám si to ako keby to bolo dnes. Sucho v ústach. Nesmierne, neskutočné. Pocit beznádeje po zahasení tej púšte. Voda, kde je najbližšia voda? Vidím prvé rady stromov, čo je ďalej to ma nezaujíma. Pri pomyslení na tú diaľku mi väčšinou býva zle, začne sa mi točiť hlava a mám čo robiť aby som sa ako tak udržal na nohách. "Poviem vám to potom." oneskorená odpoveď na otázku. "Nie, povedz nám to teraz. Dovtedy to zabudneš." Voda, kde len môže byť voda. Začína mi byť nevolno, však takýto stav som nikdy nemal. Čo mám očakávať, čo sa bude so mnou diať? Je to normálne, to čo cítim alebo je niečo zlé, abnormálne. Budem ešte niekedy pri vedomí? Žijem ja vôbec? Kde som, a čo tu robím? "Cítim sa ako vo sne." ..smiech... vyhŕklo mi to z úst, ani som to nechcel povedať, však cez to sucho v ústach som šťastný že dýcham. Traja ľudia ma obkľúčili. Vnímajú ma, že som tu? Vedú nejakú konverzáciu do ktorej sa pripojiť nemám šancu, lebo ani neviem o čom vlastne je. Prečo vlastne sedím keď ostatný stoja. Možno keď sa postavím zapadnem medzi nich, už nebudem čierna ovca. Bolesť nôh, únava, musím sa vzoprieť a postaviť sa, však na tom nie je nič ťažké, tak na tri... jeden, dva, tri opriem sa o vlastné kolená a namáhavo sa snažím postaviť. Je to dosť únavné, dúfam že ma nesekne v krížoch. Stojím, sláva. Krv z hlavy sa mi nahromadila v nohách, točenie okolitej prírody, ťažké dýchanie pocit ako keby ste mali umrieť. Predstavte si že máte pocit toho, že musíte niečo spraviť, niečo súrne, čo nepočká lebo bude zle, možno skolabujete ale neviete prečo. Mozog vám funguje na 100% už viac od neho nemôžete očakávať, rozmýšľate nad všetkým načo sa len dá, obrázky v hlave neusporiadane letia. Minulosť, prítomnosť, budúcnosť. Však stačí si len vybrať kde chcete nahliadnuť. Máte pocit že už dlho nevydržíte, chcem niečo povedať, pri otvorení úst si spomeniem že v nich mám sucho. Voda, aj keď nie moc lákavá trochu zelená ale zachráni ma to pred tým aby som tu skolaboval na následky dehydratácie. "Som smädný." Konverzácia troch ľudí sa zastaví a otočia sa na mňa. Jeden s nich sa začne smiať, nechápem prečo ale určite na mne, ten smiech sa mi zabudoval v hlave, potrebujem pomôcť a on sa začne smiať. Smiech? prejde. Od tejto chvíle neznášam toho človeka, vôbec ho už nemusím. "Milan, to nič to je iba stav, nemysli nato to prejde." nemyslieť nato to sa povie. Ako nemám myslieť nato že umieram. Stav? Neverím tomu čo ak je niečo zlé, čo ak mne to nejako inak zaúčinkovalo ako ostatným, čo ak fakt potrebujem piť. Stratím niečo tým že sa napijem? Nie, ale možno stratím život tým že sa nenapijem. Idem po rozrezanú umelohmotnú fľašu, ešte si pamätám kde ju dali. Fakt sa potrebujem napiť. Pohnem sa pričom kontrolujem každý svoj krok aby nebol chybný aby som nato nedopadol a nezvalil sa niekde na zem. Trochu krovia, je to obtiažne ale tá voda láka. V tej vode je môj život, a čo je predsa najcennejšie na svete. Už ho vidím, načahujem sa po umelo-hmotnej fľaši, voda. "Milan! Čo to robíš?" a sakra, zbadali ma. Teraz sa budú na mňa hnevať že sa nezabávam s nimi že si frčím sám. "Nič, som smädný." treba nahodiť čo najdôveryhodnejšiu tvár aby bolo na mne vidieť, že viem čo robím. "Nepi to!" bol to rozkaz alebo priateľská rada? Neviem, ale snažím sa odviesť od seba pozornosť, stále dbať nato že nech na mne nevidia že nie som pri zmysloch. "Prečo nie? Však ak sa vám nepáči choďte mi niekto dole po vodu, ja budem iba vďačný, proste som smädný." Už to nevydržím, mám to, čo som chcel pri sebe a ešte musím čakať. Nevládzem to už držať, napijem sa, nie je to až také zlé ale nepomohlo mi to. Radšej si sadnem a tak si to vypijem. "Blééé, to je odpor" počujem zozadu, niečí smiech snažím si ich nevšímať započujem len útržky "..dement... buď ticho...." a stále ten smiech. Uvedomil som si, že niekto s nich si ma začal nahrávať. Nevadí, však tu mám to, čo som chcel. Zas to sucho. Pozriem sa na tú vodu. Je trochu zelená, špina v nej pláva. V živote by som to nepil, ale tak čo mám robiť, keď viem že tú cestu k potoku by som nezvládol. Ruka sa mi sama pohýňa k ústam, ktoré sa tiež samé od seba otvárajú. ˝ Však to nechcem ˝, mi znie niekde vzadu v hlave. Odpil som si. Vodu chvíľu držím v ústach potom ju prehĺtam. Napil som sa? Ani náznak toho. Viem že som tu vodu prehltol určite som ju prehltol. Je to ako keby som mal celé ústa natreté niečím nepremokavým, je to ako keby som mal vosk po celom jazyku a dutine. Necítim vôbec zmenu. Po neviem koľkom raze ako sa napijem zmizlo asi tri dcl vody a cítim iba že sa niečo zmenilo v mojom žalúdku, tak prestanem piť a pomyslím si len tak pre seba, že určite už nie som smädný a že som stratil schopnosť cítenia. Vrátim sa späť k ľuďom, s ktorými som prišiel. Už dlhší čas si ma nevšímali, že som tam. Ale teraz upriamili pohľad na mňa. "Čo je? Už ti je lepšie?" spýtal sa ma Skipo môj najlepší kamarát. "Milan ty si odporný" zo smiechom okomentuje Johny. Zasmejem sa a s úsmevom na tvári sa snažím o vtipnú poznámku "Keď ste mi nikto nechcel ísť po vodu.." všetci sa zasmiali a pustili sme sa do reči pričom som mlčal ale vnímal som konverzáciu a občas som mal menšiu pripomienku.
Za chvíľku si uvedomím kde som. Bolo to ako zobudiť sa zo sna. Bolo mi ešte horšie ako pred tým. Stále tie isté stromy, už tam nemám čo skúmať. Už je mi to všetko známe, už nemám nad čím premýšľať. Auu kŕč v žalúdku. Musím zas niečo spraviť, musím zmeniť svoje stanovisko, ale ako keď tu nie som sám. Musím ostatných presvedčiť nato aby sme sa aspoň o trochu pohli, ale ako keď ma nič nenapadá, a vysvetľovať im „prečo?“, nato nemám čas. Musím proste odtiaľto vypadnúť za každú cenu. "Poďme preč." na svoje začudovanie som ledva tie slova zo seba vydal, môj čas sa kráti musím odtiaľ vypadnúť. "Nie, prečo." ozvalo sa od všetkých sklamanie, videl som im na očiach, že sa im nechce odtiaľto ísť. Už nemám čas, ostalo mi ho celkom málo. Musím urobiť radikálnu zmenu. Vlastne ani nechcem, aby niekto išiel so mnou, nie preto že ich nemám rád ale preto, aby som ich zas nemusel čakať. Každá sekunda je drahocenná. "Ide niekto so mnou? Ja idem preč. Skipo?" Musel som nahodiť čo najodhodlanejší face a pritom museli zas na mne vidieť, že som pri zmysloch. Musel som im dokázať, že ja viem, čo robím, že oni nie sú pri zmysloch. Ale ako keď nemám vôbec čas, aspoň päť minút, to by malo stačiť, aby som ich presvedčil, ale nemám ani polovicu s toho. "Veď Milan..." to som určite nechcel počuť mám už asi tak desať sekúnd aby som odtiaľ vypadol a pri tom aby som nikoho nenasral. Pozriem na všetkých pričom si udržujem tvár človeka, ktorý je duchom prítomný "Dobre nik?“..ticho.... „majte sa" vykročil som preč od nich, cestičkou ktorou sme sa tu dostali, jeden, dva, tri, štyri kroky... Uvedomil som si, že som to nestihol, sakra. Krv sa mi zhromaždila v hlave, prestávam rozmýšľať a pomaly vnímať okolitý svet a tak sa dám na útek a s posledných síl sa snažím si nájsť miestečko, kde budem sám, aby som mal možnosť sa znovu zregenerovať, nikoho do toho proste neťahať. Kričia za mnou, a už sa aj za mnou pohli. „Nie zostaňte tam" pošeptal som si to sám pre seba, v tom okamihu by som bol najšťastnejší, keby som mal silu im to zakričať a keby ma aj poslúchli, ale nie, začali bežať. Sakra pozriem sa pred seba. Predo mnou stáli tŕňové kríky, cez ktoré vedie jediná cestička popri zemi. Nemám kedy sa tam plaziť. Nejako sa dám do kolien a preletím tadiaľ, čudujem sa že som sa celý nedoráňal od tŕňov. Otvorím oči a v tom podobné niečo ako veľkému tresku, proste nemal som nič v hlave a zrazu obrovské množstvo informácií. Bol som celkom niekde inde a v hlave mi to spravilo zrážku mnohých myšlienok. Nestíham ich všetky vnímať a prestal som myslieť. Už si len pamätám ako som sa oprel o strom a začal vyvraciavať všetky svoje ˝vnútornosti˝. Kamaráti ma dobehli, ešte si pamätám z ich slov niečo ako: či som v poriadku, že som celý bledo-žlto a ani neviem aké všetky sfarbenia použili... jedine na čom sa smejem dodnes je že sa celkom prestali zabávať a báli sa o mňa, pričom ja som sa začal smiať až teraz, keď som tam tykoval zelenú vodu.

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu