„Otvor ich! Otvor tie oči!“ hovorím si sám pre seba. Zas sa mi to stalo, sám neviem čo sa to deje. Moje nehybné telo ležiace na posteli, človek by povedal že len spím, keby sa ale priblížil a pozrel sa bližšie tak by možno aj postrehol, že môj hrudník sa nehýbe a ja nedýcham. Telo mám zmeravené a pokožku zblednutú. V hlave sa mi robí zmätok začínam stresovať, upokojujem sa myšlienkou, že tím ako náhle otvorím tie sprosté oči sa to všetko skončí... Nie tak toto nedokážem, nedá sa to tie oči ako keby som mal zlepené lepidlom. V celej izbe nie je nik okrem mňa, ale aj tak cítim niekoho prítomnosť, počujem jeho dych a zarazuje ma, že ho počujem spoza môjho chrbta. On za to môže, že sa mi toto deje. Zbiera sa vo mne zúrivosť, krv mi zovrela v žilách a tep sa mi zrýchlil. Zabijem ho keď ho dostanem a je mi to jedno kto to je! „Nie ja zabijem teba“, sa ozvalo spoza môjho chrbta, rovno mi to pošepkal do ucha, až sa mi to vrylo do temena hlavy. Mráz mi prešiel po celom tele. Sústreďujem sa nato aby som sa pohol, však už by aj bolo na čase, neviem ako dlho v takomto stave vydržím. Predstavujem si čo chcem urobiť, chcel by som sa strhnúť z tohto „spánku,, a rukou v reze sekundy chytiť toho kto mi to robí, kto mi takto ubližuje, keby som ho len chytil tak by som mu v ďalšej sekunde zlomil väz. Tak dobre idem nato si pomyslím, počujem ako sa niečo za mnou zmenilo. On sa pripravuje na môj útok. Idem nato nemám načo čakať. Sústreďujem sa na ovládanie môjho tela, zovriem sa ešte sekundu... TERAZ. Trvalo mi pár sekúnd kým som pochopil, že sa nič nestalo, vôbec som sa nepohol, aspoň keby somnou škublo ale nič, úplné totálne nič. Teraz ma už začína obklopovať aj pocit strachu a beznádeje. Idem ešte raz, ale tento krát sa pokúsim vstať z postele a pôjdem si ľahnúť niekam inam len aby som už nebol v tejto prekliatej izbe. Totálne sa uvoľním a sústredím sa len nato ako jednoducho vstanem. Nie nejde to sakra, rozčúlim sa. Ani som si to neuvedomil, som sa vyšvihol a bez toho aby som sa obzrel za seba alebo vôbec po miestnosti vyšiel som z izby. V hlave sa mi točí a musím sa sústreďovať na svoje kroky. Schádzam dole po schodoch a myslím nato čo sa vlastne stalo, kto alebo čo to mohlo byť. Posledný schod, obzriem sa po obývačke, na gauči spí môj brat ale nevidím ho dostatočne dobre, môj zrak je rozmazaný a stále sa mi točí v hlave. Vypnem svetlo na schodisku a odchádzam si ľahnúť do ďalšej izby. Prejdem pár krokov a uvedomím si že na schodisku sa ešte svieti, že som to svetlo nevypol. Otočím sa späť, podídem k vypínaču a stlačím ho... nič svetlo stále svieti, postláčam ho ešte pár razy, zas nával strachu čo sa to robí obzriem sa po izbe a uvedomujem si, že to čo vidím tak to vlastne ani nemám vidieť. Všetko bolo sivastej farby a po miestnosti sa hýrili nejaké tiene. Neviem ako som nato prišiel, ale vedel som že sa musím vrátiť späť hore tam kde som ležal, do mojej izby, niečo ma tam hore priťahovalo. Nepostrehol som ako som vybehol po schodisku, bolo to ako keby som sa len teleportoval hore k dverám. Otvorím ich a na ten obraz čo som videl nikdy nezabudnem. Boli tam dve postavy. Jedna čierna silueta stála v rohu miestnosti a na druhej strane izby v mojej posteli ležalo nejaké telo, podišiel som bližšie aby som sa pozrel bližšie ani som nesvietil v izbe bola tma, ale keď som už došiel dostatočne blízko... bolo to v sekunde čo som spoznal sám seba a druhej čo som sa s hlbokým nádychom prebral a vyskočil z postele. Okamžite som sa pozrel na tú postavu čo stála v kúte, ani som si nemyslel že tam ešte niekoho uvidím, ale predsa tam stála. Nepohol som sa ani ja ani on, len sme tam tak stáli. „Čo odomňa chceš?!“ roztraseným hlasom kričím na tú vec. Nič, chvíľu bolo úplne ticho až som počul tlkot svojho srdca, ktoré bilo na poplach. Bola to neopísateľná situácia, lebo ako človek realista neverím na nejaké nadprirodzené veci. V hlave sa mi zbehlo strašne veľa teórií o tom čo to je, ale žiadna myšlienka nato ako sa z tejto situácie dostanem. Len som trochu otočil hlavou smerom k vypínaču a pocítil som pohyb aj tej siluety. ,,No OK. Treba zasvietiť,, pomyslím si. Silueta začala dvíhať svoje končatiny, ruky, paprče alebo čo to je, pomaly smerom hore, pričom konečne ku mne prehovorila „Occidere te. Sumo te me. Occidere te! Sumo te me!...“ silueta to opakovala dookola, postupne zrýchľovala a zvyšovala hlas. Ako som chcel aby mi niečo povedala aby tam len tak nestála a necivela namňa, tak som si to rozmyslel a bol by som radšej keby bola zas ticho. Jeho hlas bol neznesiteľný, zachrípnutý a namiesto toho aby pri tom ako to hovorilo vydychovalo vzduch tak naopak ono to ten vzduch, teplo z izby vdýchovalo do seba. Zrazu sa zastavil, stíchol, pomaly načahoval tú svoju paprču smerom ku mne a ľudským hlasom prehovoril „Neboj sa, nebráň sa, poď somnou a sľubujem ti, že to bude rýchle a večné.“ Táto situácia sa mi vôbec nepáčila a rád by som bol keby sa to už skončilo, či už v môj prospech alebo v prospech tej mátohy. Spravím pohyb silueta tiež. Rýchlym pohybom tela a švihom ľavej ruky sa vrhnem po vypínači, pričom spravím miernu otočku a pravou rukou sa zahnám po tej mátohe. Cítim ako sa pravá ruka dotýka jeho vlhkej pokožky a spôsobujem mu úder, ľavou rukou zažnem svetlo a konečne sa môžem pozrieť priamo na tú mátohu čo na mňa útočí. Obzriem sa po izbe ale nikde jej nebolo, proste sa len tak vyparila. Cítim ako sa mi rozlieva teplo na ruke ktorou som to udrel, pozriem sa na ňu, mal som ju celú krvavú, nebol to pekný pohľad. Na zemi bola mláčka mojej krvi, zahmlelo sa mi pred očami a zrazu som pocítil strašnú pichľavú bolesť na srdci. Moje nevládne telo z dutým zvukom padá dozadu na posteľ. Prešlo možno pár sekúnd a možno hodina. Uvedomil som si že ležím s otvorenými očami a hľadím na strop. Bez ďalších myšlienok sa posadím a obzriem sa po celej izbe, chcem vidieť ten neporiadok, ale nikde nič. Každá vec na svojom mieste na zemi a na stene ani náznak nejakej krvi a boja už vôbec nie. Bolesť pravej ruky ma donútila pozrieť sa na ňu. Žiadna tržná rana, žiadna krv iba malá červená jazva čo sa ťahala pozdĺž žily. Či som ju už tam mal alebo sa mi spravila v tento osudoví deň nato už len ťažko nájdem odpoveď. Keďže bolo všetko v poriadku a ničoho som sa nemusel báť, uložil som sa späť do postele a snažil som sa pospomínať na čo najviac detailov čo sa v tú noc stalo, či to bol len sen alebo skutočnosť. Poslednou myšlienkou na zajtrajšiu školu som ukončil dnešný deň a nechal som sa uniesť do tajuplnej ríše snov.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
