Pre dnešok svoju prácu už dokončil a tak sa nechal pomaly vytiahnuť hore. Na vrchu plošiny zbalil všetky svoje veci do kusu látky a ukryli ich medzi skalami. „Dole nás čakajú až za niekoľko hodín,“ povedal Waltis a využil výhľad z hôr. Pod ním sa rozprestieralo malé mesto skryté v horách. Mesto kde teraz žili.
Uhol pohľadom z tejto scenérie, zavrel oči a zhlboka sa nadýchol. „Nestrácajme tu čas,“ ozval sa Ateor. „Môžeme ísť ešte na naše miesto.“ Otočili sa a vybrali sa ešte vyššie do hôr. Niekoľko dní dozadu našiel Waltis jedno skvelé miesto, kde rád trávil čas. Pod ich nohami sa začali objavovať prvé stopy snehu. V kožušinách však nezachytili ako sa tu vzduch ochladil. Prešli úzkym priesmykom ktorý sa stáčal do strany a stúpal takmer kolmo hore. Pomáhali si skalnými stenami po stranách aby ho dokázali prejsť. Ocitli sa na malej plošine osvetlenej slnkom. Tiene, ktoré zasnežené skaly vrhali zakrývali vchod do jaskyne. Bola hlboká asi len tri či štyri metre ale ako úkryt pred chladom to úplne stačilo.
Ateor rozložil oheň pred vchodom do jaskyne a vstúpil dnu za Waltisom. Ten stihol zatiaľ rozložiť deky na zemi a usadiť sa. „Prečo ten oheň?“ zavolal za Ateorom.
„Počul som, že sa tu v horách niečo objavilo,“ odpovedal Ateor. „Z ľuďmi to nemá zľutovania a tak som dúfal, že ohňa sa bude strániť.“
„Alebo ho naopak priláka.“ zasmial sa Waltis.
„To radšej ani nehovor! Teraz mám z toho všetkého ešte horší pocit.“ striasol sa a pokračoval. „Pred dvoma dňami v týchto horách neďaleko hniezd prechádzala skupina niekoľkých lovcov. Do mesta sa dostal iba jeden. Hovoril, že tesne predtým ako začali všetci miznúť nahradilo slnečné svetlo nejaká modrá žiara a všetci počuli akýsi šepot. Nikto mu však nerozumel. Ten muž čo prežil ako jediný tie hlasy nepočul. Pozeral sa na svojich priateľov ako z toho strácajú rozum. Všetci začali mrmlať rovnaké nezmysli a potom sa priamo pred nim vyparili. Ostal po nich iba prach.“ Ateor na chvíľu prerušil rozprávanie aby nechal pôsobiť atmosféru jaskyne, ktorú začalo zalievať modré svetlo prechádzajúce ľadom pri vchode. „Ten muž stuhol na mieste a nechápal čo sa to deje. A vtedy to uvidel. Na konci úžiny, ktorou prechádzali sa zjavil modrý prízrak. Otočil k nemu hlavu bez tváre a potom sa stratil medzi skalami.“
Waltisovi prešiel po chrbte mráz. „Tak teraz dúfam, že sa ten muž mýlil, alebo sa nemýliš ty s tým ohňom,“ zareagoval na jeho príbeh a prisunul sa chrbtom k stene jaskyne tak aby videl na východ. Ateor vždy dokázal Waltisovi takto pokaziť náladu. Obaja mali len šestnásť rokov. Waltis zvyčajne na takéto príbehy neveril ale tentokrát si tým až taký istý nebol. Práve pred dvoma dňami vytvorili dvojčlenné skupiny na kŕmenia. Takže tomu príbehu aj niekto iný prikladá väčšiu váhu. „Ja si na na okamih pospím,“ navrhol Waltis. „Nech sa mi tá ten príbeh poskladá v hlave.“ Stále opretý chrbtom o stenu prekrížil ruky na prsiach a zaspal. Ateor si prisadol k nemu a celý čas sledoval východ z jaskyne. Až do chvíle kým sám nezaspal.
Slnko postúpilo po oblohe a jeho lúče prechádzajúce ľadom ožiarili zadnú stenu jaskyne. Svetlo s modrým nádychom sa približovalo k Waltisovmu oku. Ako mu prechádzalo po spánku jeho koža začala syčať. Prebral sa akurát v momente, keď lúč svetla zasiahol jeho pravé oko. Nevidel nim nič len žiaru ktorá mu ho vypaľovala. V tom však započul akýsi vreskot. Nedokázal však zachytiť žiadne slová. Bolo to len ostré pišťanie. Strhol sa do strany a zakričal od bolesti. Ateor sa prebral a pristúpil Waltisovi. Ten sa už zvíjal na zemi. Vreskot v jeho ušiach bol preč a jeho zrak tiež. Zdvihol poloslepý pohľad k Ateorovi a ten uvidel jeho spálenú tvár. Waltis mal vypálené pravé oko a jaskyňu sledoval už iba ľavým. „Bol tu. Nevidel som ho, ale viem, že tu bol,“ hovoril s rozpoznateľným strachom v tvári. „Ten prízrak tu bol. Hľadel na mňa a niečo kričal. Nebol to šepot.“
„Walt upokoj sa. Nikto tu nebol,“ druhý naň položil ruky a sledoval ranu na jeho tvári.
„Viem čo som počul a ako chceš vysvetliť toto?“ povedal ukazujúc na svoje zranenie. „Spravil mi to ten prízrak.“
„Oko ti vypálilo slnko. Jeho svetlo prešlo cez ten ľad pri vchode a zostrilo ho, nič viac,“ odôvodňoval Ateor. „Teraz ťa však musíme dostať späť do mesta.“
Ešte v ten deň Waltis sedel v chate za stolom a snažil sa zvyknúť si na pohľad jedným okom. Odhad vzdialenosti bol stratený. Už len vybrať správne pero zo stojana bolo pre neho výzvou. Po dlhšom snažení sa mu to podarilo. Chcel si zapísať každé slovo, ktoré v tom hluku počul. Ani na jedno si však nedokázal spomenúť. Všetky sa mu zlievali jedného nezmyselného slova. 'Ak tie hlasy naozaj pochádzali zo slnečného svetla,' premýšľal, 'dalo by sa to zopakovať. Musím však nejakým spôsobom to svetlo zoslabiť.' Slnko už zapadalo a chata potemnela. 'Západ slnka. Vtedy určite neprenikne jeho svetlo až do jaskyne.' Takto premýšľal dlhé hodiny až kým sa pred jeho oknom nezjavil mesiac. Vtedy dostal nápad. Zapálil lampu na stole a prešiel ku skrini s kopou papierov a kníh. Našiel jednu knihu a otvoril ju približne na začiatku. Prelistoval pár strán a dostal sa ku kruhovému obrazcu, ktorý znázorňoval kalendár a pohyb telies na oblohe. „Mám šťastie,“ šepol si pre seba po dlhšom študovaní stránky v knihe. Zapísal si niekoľko čísel na kus papiera a nakoniec z nich odvodil konečný dátum a presný čas. Presne vedel, kedy bude mesiac v splne, aby odrážal čo najviac svetla a zároveň jeho pozícia bude presne taká aby jeho svetlo preniklo hlboko do jaskyne. Mal šťastie, že tento okamžik nastane už zajtra v noci.
Na ďalší deň mali Waltis a Ateor opäť pracovať. Opäť strávili deň v horách a po práci Waltis povedal: „dnes prespím tu v jaskyni.“
Ateor naňho vydesene pozrel. „Je s tebou všetko v poriadku? To je ten najsprostejší nápad aký som počul. Včera si tu prespal a vypálilo ti oko. Ktovie čo nastane dnes.“
„Práve preto tu chcem ostať. Dnes nastane spln a mesiac zasvieti z rovnakej pozície ako slnko včera. Je to jediná šanca ako to skúsiť znova a nenechať si vypáliť aj druhé oko. Svetlo mesiaca je omnoho slabšie a možno to isté bude platiť aj o tom hluku.“
„Myslím, že robíš veľkú chybu a určite tu nehodlám ostať s tebou. Vlastne sa divím kde si nabral tú odvahu, keď ešte včera si sa triasol už len pri príbehu,“ pripomínal mu Ateor.
„Musím to skúsiť. Niekedy je potrebné risknúť všetko aby si sa posunul ďalej.“
„Skôr sa snažíš všetko stratiť,“ povedal a pokrútil hlavou.
„Len chcem aby to stratené malo nejaký význam,“ odpovedal Waltis a pretrel si zdravé oko.
„Dobre teda. Ja tu určite neostanem, ale prídem zas ráno. Presvedčiť sa, že ešte žiješ.“ Ateor zbalil svoje veci a a vyšiel s Waltisom z jaskyne. „Dúfam, že sa zajtra uvidíme,“ povedal a poklepal si prstom pri oku. Rozlúčili sa a Ateor sa vydal skalnou cestou späť.
Waltis sa vrátil ku vchodu do jaskyne a pozrel na oblohu. Natiahol jenu ruku k slnku a druhú k mestu. Potom sa pozrel na papier s opísanými číslami. 'mám asi deväť hodín,' pomyslel si a zložil z chrbta batoh. Vybral z neho čierny povraz, dutú kovovú guľu s okom, ktorá už pri slabom pohybe rachotila. Nameral si niekoľko lakťov lana a na odmerané miesto priviazal guľu. Zapichol do zeme palicu a o jej vrch priviazal koniec lana s kovovým závažím. lano rozprestrel po zemi a jeho koniec zapálil v ohni pri vchode. Vošiel do jaskyne a zložil sa na zemi. Zaspal skoro okamžite.
Uprostred noci, keď už bolo v horách absolútne ticho, dohorelo lano až ku kovovej guli. Tá sa utrhla a s rámusom dopadla na zem. Waltis sa prebral v jaskyni. Posadil sa a pozrel ku vchodu. Videl ako sa guľa kotúľa po zemi. Mesiac už visel na oblohe a cez ľad v jaskyni hádzal pás svetla na jej zadnú stenu. 'Je to tu. Už len nabrať odvahu.' Waltis sa presunul k zadnej stene ale ešte sa neotáčal k svetlu. Sledoval svoj tieň, ktorý vrhal na stenu a pripadal mu cudzí. Dotkol sa ho ľavou rukou. Tieň akoby spravil to isté, vzápätí však rukou uhol do strany. Nekopíroval ho. Waltis sa strhol a pozrel za seba. Jeho pohľad bol zaslepený svetlom prenikajúcim do jaskyne. Vo vchode zahliadol nejakú postavu. Nedokázal presne určiť jej rysi. Všetko to svetlo ako keby prenikalo skrz ňu. Vtedy sa ozval ten hlas. Tentokrát to bol iba šepot. Hovoril mu stále dokola: „Teulu er kaitel tanu tra sveil.“ Všetky slová zachytil ale nerozumel jedinému z nich. Neboli to slová žiadneho jazyka, ktorý by poznal. Priehľadná postava stojaca vo svetle sa ako duch začala pomaly presúvať smerom k nemu. Waltis dostal strach a nedokázal z nej spustiť zrak. Ten šepot mu stále znel v hlave. Prízrak k nemu natiahol ruku. Jeho prsty sa načahovali po jeho krku. Waltis nemal kam uhnúť. Mesiac na oblohe sa na chvíľu stratil za mrakom. Svetlo v jaskyni sa vyparilo a prízrak s ním. To bola jeho šanca. Zdvihol sa zo zeme a vybehol z jaskyne. Utekal úzkymi cestičkami a vyhýbal sa akémukoľvek svetlu. Keď sa znova ukázal mesiac na oblohe skrýval sa v každom tieni a dúfal, že ten prízrak mu nie je v pätách. So všetkým tým skrývaním sa cesta do mesta natiahla aj na dvojnásobok. Dorazil až na svitaní. Utekal priamo k domu Ateora. Trieskal mu na dvere až kým ho nezobudil.
„Bol tam a skoro ma dostal!“ kričal Waltis „Modrý prízrak! Naťahoval sa po mne ale dokázal som mu ujsť.“
Ateor na neho len vyjavene pozeral. „Som rád, že žiješ,“ povedal a objal ho celou silou.
„Teulu er kaitel tanu tra sveil,“ zašepkal Waltis do jeho ucha. „To je to čo hovoril. Musíme poslať orlov so správou do hlavných miest rodov a požiadať ich o preklad.“
Ateor ho pustil. „Alebo to môžeme nechať tak, skôr než sa stane prízrak aj z teba. Dnes si mal šťastie, no nabudúce ho mať nemusíš.“
„Musím dokončiť čo som začal,“ protirečil Waltis „Pošleme štyroch orlov. V hniezdach ich je cez dvadsať. Myslím, že to nikomu nebude prekážať.“
„A čo im chceš napísať? Nechápeš čo robíš? Chceš využiť Tokasov z Krony ako vlastných poslov. Sú to kráľovské zvieratá. Nemôžeme si s nimi robiť čo chceme.“
Waltis ho zastavil. „Neboj sa. Niečo už vymyslím.“
Trvalo to celý týždeň, celých deväť dni, kým sa objavila jediná odpoveď na ich štyri správy. Tokas ktorý priletel zo Satejského kráľovstva. V správe stálo: „Je to mne málo známa podoba jazyka prosieb. Presný preklad Vám nepoviem a nie som si istý či by to niekto vôbec dokázal, ale znamená to približne: 'spálení na prach budujú z prachu'. Neviem kde ste to počuli ale neprinesie to nič dobré. Ak to má byť prosba znamená to jediné. Niekto si praje vojnu.“
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
tequila
14. 3.marca 2021 16:34
sa mi paci, ze si moc nelamal hlavu s tym vypalenym okom kedy bude pokracko?
Napíš svoj komentár