No ja na zákazy myslieť nemusím. Volám sa Desirée a som dieťa, ktoré sa narodilo v divadle, žije v divadle a žije divadlom. Vyššie napísané sú moje vlastné postrehy. Ja mám už len polovicu srdca, kompletná sa cítim byť len keď som v divadle. Nie, nehrám, som ešte príliš mladá, mne stačí len byť tam, dýchať ten vzduch a sledovať čulý ruch čo tam vládne. Narodila som sa pod šťastnou hviezdou, hovorím si to často. Vďačím svojej mame divadelníčke, že môžem patriť do úzkeho kruhu „vyvolených“. Totižto, neexistuje veľa persón, ktoré sa do divadla dostali bez toho aby sa zúčastnili predstavení ako herci. Prevažná väčšina môjho detstva sa viaže k tomuto miestu a ak by ma chcel z môjho prirodzeného biotopu vytrhnúť tak by som bola veľa protivná, zlá, bezcitná, no nedovolila by som mu to. Paradoxne, moja matka má na tom záujem. Bohužiaľ…
Divadlo poznám ako vlastnú dlaň, vyznám sa tam vo veciach asi lepšie ako doma, no tento stôl tu nikdy predtým nebol. Ani na premiére nebol. Je večer po premiére. Ľudia – diváci sa pomaly rozišli, sála ostala ľudoprázdna. Mama a ostatní čo majú na premiére zásluhy sa bavia na recepcii, no ja som odtiaľ odišla, už sa mi ani jesť nechcelo. Prešla som cez technickú časť, ešte jedno schodisko a som na javisku. Alebo nie? Nie, prešla som cez sálu. Pokochala som sa výhľadom na nočné mesto a po schodíkoch som vyšla na javisko. Bola tam tma. Žiadne svetlá reflektorov, pokoj, ticho. Obišla som zadný horizont a v tom sa predo mnou v tme črtal ten stôl. Dlhý, masívny, drevený starodávny stôl tmavomodrej farby a okolo neho 10 stoličiek rovnakého materiálu aj farby. Nikdy predtým som ho nevidela. Nechápem, no neznepokojujem sa. Na stole sú starostlivo ako dlhá čiara v niekoľkých úhľadných kôpkach naukladané súbory nejakých úradných dokumentov. Sadnem si za vrch stola a natiahnem ruku po papier. Začujem zakašľanie. Preľaknuto stiahnem ruku a obzriem sa do šera za seba. Nikto. No znelo to tak blízko, otočím hlavu naspäť a uvidím pokojnú tvár muža sediaceho oproti mne za druhým vrchom stola, vzdušnou čiarou vzdialeného asi tak 4 metre. Usmieva sa. Po jeho pravici sa zjaví druhý muž, po ľavici tretí. Mám pocit, že som ich už niekde videla. Nakláňam hlavu v zamyslenom výraze. Muž vľavo má oblečené antické šaty, dlhú tuniku podobnú tým, ktoré nosili velikáni Grécka. Ten napravo je jasný. Shakespearovské obdobie. Ba dokonca ak by nebola taká tma a ja by som videla lepšie, mohla by som tvrdiť, že je to sám veľký William Shakespeare. A ten prostredný, ktorý zjavne vystupoval ako ich vodca? Nevyzeral ako prízrak, ako oni dvaja. Bol súčasný, no niečo vyžaroval. Zvláštny beloch, priemernej postavy so strniskom a nápadne tmavými očami. Vlastne, mal oči takej tmavomodrej farby ako ten stôl. Prstami ľavej ruky klope o stôl. Všetci traja sa pousmievajú, asi vyzerám veľmi zmätene. Potrasiem hlavou a na sekundu zavriem oči, vydýchnem. Pravdupovediac, ak by som otvorila oči a oni by tam už neboli, bola by som smutná. No oni nezmizli, stále tam boli. Mala by som sa ich báť, sú to ilúzie a ja šaliem, ale cítim sa v ich spoločnosti dobre. Sú to duchovia divadla. Mimovoľne vzdychnem a pohmýrim sa na stoličke. „Takže, Desirée..“ Prehovorí prostredný, najsúčasnejší. „..Som duch súčasného divadla.“ Srdce mi poskočí, takže som sa nemýlila. „Ako vidíš, som komerčnejší ako ostatní.“ Očami po nich preletím, je to tak. On nie je taký vznešený, ale jeho hlas je úžasný. No nie som si istá či tie slová vyslovuje. Nevidím či sa jeho pery pohybujú, možno si to iba myslí, možno sú tieto ilúzie schopné dostať sa mi do mysle. „Prišli sme ti niečo oznámiť a poprosiť ťa…“ V tom sa vedľa mňa zjavila žiara. Mňa už nič neprekvapí. Žiara sa rýchlo presunula k nim a osvietila ich. Takže naozaj Sofokles a Shakespeare. Duch Antického, Alžbetínskeho a súčasného divadla. Odmlčal sa. „Prišli sme ťa osloviť, pretože všetci traja vidíme a cítime tvoju lásku k divadlu. V istých chvíľach sa nám zdá, že je to posadnutosť. Toto..“ Vystrie ruku smerom k jasnému svetlu. „..je duch budúceho divadla. Divadla budúcnosti a ty si jedna z tých, ktorá má obrovský potenciál dať mu podobnú ľudskú podobu ako máme my. Ale ako vidíš, plynutím času to s našimi podobami ide dolu vodou..“ Opäť si ich prehliadnem.. „Ty s tým môžeš niečo urobiť, môžeš zdvihnúť úroveň milovaného umenia v budúcnosti a aj jeho popularitu medzi ľuďmi.“ Prehovorí svetlo. „Desirée, daj mi nádej na život. Ľudia v dnešnej dobe divadlu nevenujú pozornosť, ja v tejto chvíli ani neviem či budem mať príležitosť a silu narodiť sa. Ty máš moc dať mi život…“ Očarene, poctene a zároveň nechápavo klopím zrak a červenám sa. Tak rada by som im niečo povedala, dotkla sa ich, zasmiala sa s nimi alebo aj odišla kamkoľvek, ale nezmôžem sa na slovo, ani pohnúť sa nevládzem.
Posledný pohľad, ich úsmevy, ktoré akoby vo mňa dúfali a potom sa vznesú do vzduchu a po chvíli miznú v divadelnom komíne, pri ťahoch a svetlách. Z masívneho stola je „trepňa“ a zo stoličiek škatule na rekvizity a bábky. Tam kde ešte pred chvíľou sedel Shakespearov duch je len tma, tam kde žiarilo svetlo sa vznášajú rozvírené čiastočky prachu. Sťažka dýcham. Ich slová sa mi ozývajú v hlave. V tom sa na javisku pootvoria dvere. „Desirée, poď už, pôjdeme domov..“ Neochotne sa postavím, ešte sa obzriem, zdvihnem hlavu a zazriem ako sa Sofoklova tunika práve úplne stratila v tme komína.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár