Človeku sa veľmi páčili, no nestačilo mu kochať sa ich krásou len na lúkach. Chcel ich mať stále na očiach, a tak si ruže trhal a zdobil si nimi svoje príbytky. Ľudí a ich domov stále pribúdalo ale ruží bolo čím ďalej, tým menej. Zostala už len posledná lúka s ružami a tá patrila bohatému kupcovi. Ten postavil okolo lúky vysoký múr v snahe ochrániť svoj vzácny majetok. Ale aj napriek múru mu ruže stále mizli. Medzi samotnými ružami sa šírili reči o ich konci. Boli veľmi smutné. Jedného dňa, keď neznámy zlodej bol na svojej pravidelnej návšteve a trhal ruže, naďabil na včielku. Tá sa bránila a svojim žihadlom pichla zlodeja tak silno, že vzápätí pustil všetky ruže a utekal kadeľahšie.
Keď ruže videli, že ľudia sa boja pichnutia, zapálila sa v nich iskierka nádeje. Do tohto dňa boli všetky ruže bez tŕňov. Najstaršia z ruží povedala: „Keď nás ľudia trhajú, chytajú nás za stonky. Musíme si urobiť na nich ostré tŕne, aby nás nemohli lámať.“ Tak aj urobili.
Nasledujúcu noc prišiel zlodej, chcel sa vyhnúť riziku, že by ho opäť včielka uštipla. No keď chytil prvú ružu, zabodlo sa mu do ruky nie jedno žihadlo, ale naraz sedem tŕňov. Celý vystrašený utiekol a viac sa na lúku neodvážil.
Od tých čias sa ružiam opäť začalo dariť. Kupec ich rozšíril po celom svete a ľudia majú k nim väčšiu úctu. Dokonca ich nazvali ruže – kráľovské kvety.
Rozprávka
Komentuj
2 komenty k blogu
1
execam
22. 4.apríla 2010 18:38
tho si thy wymyslela??
Napíš svoj komentár