Mosleyrn8: Ako som sa dostal z depresie

Hoci ročné obdobie napovedá, že nie je dôvod na podobný stav ako je depresia, ja sem predsa pridám toto moje svedectvo. Snáď niekomu takto poskytnem návod, ako hľadať z tejto situácie východisko. Viem, že postnúť ho sem na jeseň by prinieslo viac úžitku, ako teraz uprostred leta, no budem dúfať, že koho sa to týka, už nejak na tento blogový príspevok natrafí a pomôže mu.

V minulosti sa aj mňa depresia dosť týkala. Najprv však začnem charakteristikou toho, čo ja rozumiem pod slovom depresia. Predstavujem si pocit neustáleho napätia. Človek, akoby mal plnú hlavu obáv, z ktorých každá sa javí, ako problém, ktorý si vyžaduje okamžité riešenie. Ten chaos v mysli nejde tak ľahko upratať a človek má tendenciu myslieť viac a viac, až nemôže nájsť trocha kľudu, čo sa odzrkadlí na nespavosti, nechuti pracovať/niečim sa zamestnať, vyhľadávať spoločnosť a pod. Taktiež sa stáva, že človek v tomto stave máva pravidelne istú takú časť dňa, ktorá v ňom tieto pocity evokuje. Obvykle podvečer, večer, noc...najčastejšie, keď nie je nikým obklopený. Len sám so svojou mysľou. Je celkom bežný pocit menejcennosti, triašky, zvané aj panické záchvaty, nulová chuť do života a iné. Napokon, kto si otvoril tento článok asi vie o čo ide. Predovšetkým ide o dlhodobý stav. Nemám na mysli občasné depky, ktoré máme z času načas všetci. To je celkom normálne a aj správne. Depresia obvykle tak ľahko nepominie a časom stupňuje.........až kým nepríde nejaká pomoc, motivácia, nádej a napokon viera, že sa z nej dá dostať.

Začnem s mojim príbehom. Prvé pocity úzkosti si pamätám z leta 2004. Vtedy som mal 12 rokov. Nebol som nejak frustrovaný okolnosťami, ktoré sa diali okolo mňa, v podstate bolo všetko v poriadku. Akurát sa u mňa objavil prvý panický záchvat. Bol to pocit totálneho zdesenia -nekontrolovateľná triaška sprevádzaná záplavou potu, zhoršená schopnosť pohnúť sa z jedného miesta na druhé. Bál som sa, že s krokmi sa triaška ešte zhorší, preto som väčšinu týchto záchvatov radšej strávil v posteli. Bál som sa, že zomriem, bol som malý a ešte vtedy ma ako dieťa ovplyvňovalo aj správanie mojej matky, ktorá sa bála toho istého. Trvalo to asi hodinu a potom som sa konečne upokojil a zaspal. Na druhý deň si pamätám, ako počas sprchovania som po prvýkrát okúsil nechuť žiť. Nikto nevedel o čo sa jedná vrátane môjho detského doktora, z ktorého bolo tiež cítiť bezmocnosť, čo podnietilo moju obavu, že sa to celé zopakuje. Samozrejme sa to zopakovalo, tuším hneď na ďalšiu noc. Toho roku som mal tých záchvatov veľa a ako roky plynuli, záchvaty pokračovali a naučil som sa s nimi žiť až pokým neprestali úplne. Neviem čo vtedy bolo spúšťačom. Možno to boli potláčané emócie, alebo fakt, že som seba vnímal inak ako spolužiakov v triede, vlastne si celkovo na to obdobie pamätám dosť hmlisto, niečo mi skrátka chýbalo. Nikdy som nevedel o týchto záchvatoch nič bližšieho (volal som ich jednoducho ,,triašky‘‘), až kým mi nenapadlo pred dvoma rokmi použiť internet a vyhľadať si ako ich ľudia nazývajú.

2004 nebol veru rok, na ktorý rád spomínam. Depresia to však nebola. Tá moja nechuť do života, to bol len chvíľkový stav, ktorý pominul a čakali ma prekrásne roky, ktoré som prežil naplno. Prvú skúsenosť s depresiou, kedy som si sám nevedel pomôcť som zažil o päť rokov neskôr na strednej v druhom ročníku.
Robilo mi veľký problém prijať spolužiakov v mojej škole. Nechápal som ich správanie, izoloval som sa, na každom som videl nejakú zlú vlastnosť, ktorá mi bránila tú osobu poznávať, prijať a kamarátiť sa s ňou, no nebol som nijak konfliktný. Hlavnou obavou, pre ktorú som sa takto správal bolo, že som nechcel dovoliť, aby ma niekto naviedol na nesprávne chodníky. Radšej som volil samotu. Paradoxne som sa zamiloval do nesprávnej osoby, čo ma ubíjalo najviac a ešte k tomu som bol pred ňou denne zhadzovaný, keďže som bol obeťou šikany. Asi polroka som takto tíško trpel, až kým to raz doma zo mňa nevybuchlo a nedozvedeli sa o tom rodičia. Želal som si, aby to so školou neriešili. Tušil som, že by sa to tak mohlo ešte zhoršiť.

Tu sa dostávam k prvému možnému riešeniu danej situácie. Človek akoby prirodzene po ako prvom siahne po pomoci psychológa. Zrazu som mal odbornú pomoc, ktorá ma vypočula, radila mi a chápala moje pocity. Akonáhle som začal s týmito konzultáciami, získal som motiváciu na sebe pracovať a vďaka dodržiavaniu jej rád sa u mňa následne objavila nádej. Musím povedať, že vedomie, že s tými ľuďmi budem musieť vydržať ešte rok a pol, čo bola vtedy pre mňa večnosť, vo mne živilo depresívne myšlienky, našťastie koncom školského roku 2009/2010 sa mi toto čakanie trocha spríjemnilo, keď v škole vyplávalo na povrch čo sa deje a kompetentní to začali s mojimi šikanátormi riešiť.
Ak niekto teraz prežíva niečo podobné, alebo sa toto deje niekomu v jeho blízkosti a výchovní poradcovia o tom nevedia, malo by byť tvojou povinnosťou to nahlásiť. Pokiaľ sa to deje tebe a vedenie to seriózne prešetrí + dá tým, čo ti to robia pocítiť, že sú pod drobnohľadom, uvidíš, že sa už budú títo ľudia k tebe inak správať ako doteraz. A tebe bude tiež lepšie. Pokiaľ vidíš, že šikanujú tvojho spolužiaka/čku a bonzneš to na nich, docieliš podobného efektu u tejto osoby. Takže prečo si život neuľahčiť a spravodlivo potrestať zlo?

Späť k tomu ako som si pomohol, keď som už mal nádej aj vieru, že moja depresia skončí. Začal som sa venovať aktivitám, ktoré som predtým nijak nepraktizoval. Toto je dôležité, pretože som to použil aj neskôr a vždy to pomohlo. Nebol som ešte schopný kontaktu s ľuďmi. Chodil som veľa von a takto do spoločnosti, no nechcel som nadväzovať vzťahy s inými ľuďmi. Neveril som im. Tak som skúšal nové veci. Chodili sme so sestrou na ihrisko hrať bedminton a iné športy. Tomu som sa nikdy moc nevenoval. Učil som sa korčuľovať (neskôr som práve v korčuľovaní objavil svoju novú vášeň). Veľa cvičných jázd autom s bratom som absolvoval a tak. Počas tohto obdobia, čo som sa dostával z depresie som bral lieky. Lieky, ktoré ma utlmovali. Lieky, na ktoré sa mi vytvorila závislosť. Istým spôsobom mi pomohli, ale teraz som veľmi nerád, že som ich vôbec niekedy bral. Neskôr napíšem prečo.

Odporúčam veľmi zaobstarať si nejaké domáce zvieratko. Ja som si zaopatril psa, keďže som nikdy žiadneho nemal a mačky som už chovať nemohol pre alergiu. Pes, to bola akoby bodka za týmto obdobím. Je jedno aké zvieratko si vyberieš, môže to byť aj zajac, fretka či papagáj. Hlavne sa mu veľa venuj. Pre to sú tí psi asi to najvhodnejšie, pre čo sa môžeš rozhodnúť. Pravidelné venčenie to je tiež istý prínos pre psychiku človeka. A navyše spoznáš nových ľudí.

***

Druhýkrát sa ma depresia dotkla niekedy začiatkom druhej polovice roka 2013. Trvala krátko a veľa škody nenapáchala. Zbavil som sa jej niekedy na jar 2014. Dovtedy som si žil také pokojné obdobie, venoval som sa sebe a svojim veciam, no nejako sa mi nedarilo v pracovnej oblasti. Viem, že keby si udržím nejakú prácu nedôjde k tomuto. Až priveľa času som trávil doma a už som nenachádzal uspokojenie v aktivitách, ktorým som sa denne venoval. Chcel som zmenu. Následne sa začali objavovať pocity zbytočnosti, nenávisti k sebe a k okoliu (vrátane rodiny) a podobne. Potom som si už ani prácu nehľadal a úplne som rezignoval. Mal som aj také chvíle, kedy som pociťoval, že ma nikde nebudú chcieť, keď som takto dlho bez práce a v životopise najdlhšie zaznamenané 3 mesiace odrobené pre jedného zamestnávateľa. Práca nebolo to jediné čo ma trápilo. Ako som sa stával starším začali sa vo mne prebúdzať túžby po nejakej blízkej osobe. To bol taký novší pocit pre mňa, ale zrazu som pochopil, že je čas niekoho si nájsť. Aj to som sa rozhodol v sebe udusiť a rezignovať aj v tejto oblasti. Mal som len jednu známu, kamošku s ktorou som sa tak pravidelnejšie vídal, inak som nebol v kontakte s nikým okrem rodiny. Som vďačný, že aspoň s ňou som sa mohol takto rozprávať. A vedela povzbudiť správnym spôsobom.

Keď som vyššie spomenul, že veľa škody toto obdobie vo mne nespôsobilo, tak pod tou škodou mám na mysli, že sa u mňa vyvinul neurotizmus, s ktorým mám ešte aj teraz mierne problémy, najmä, keď prebehne po ulici sanitka, alebo keď počujem sestru fúkať si nos, či škriekajúce lastovičky. Viem, hlúpe, ale privádza ma to do šialenstva. Bola chyba, že som si to niekedy vôbec začal všímať.

Čo mi pomohlo tentokrát? Tu to bol taký mix rôznych vecí, z ktorých najvzácnejšou bolo priateľstvo.

Snažil som sa svojpomocne dostať z tejto depresie a bez užívania liekov. Raz na jednej prechádzke mi napadlo, že by som si mohol zvoliť, že si dám nejaké predsavzatie na každý jeden mesiac v roku. Toto bola ohromná myšlienka a ako som pokračoval v analýze tejto skvelej myšlienky, už sa mi aj vynárali jednotlivé predsavzatia a bolo ich toľko a jedno lepšie ako druhé. Keď som prišiel domov musel som si ich všetky zapísať, aby sa mi nestratili a začal som ich praktizovať. Boli to zdanlivo jednoduché záležitosti s tou podstatou, že som si dal záväzok poctivo pristupovať ku každému z nich. Najradšej som mal aj mám tie, ktorým sa musím venovať denne nejaký ten čas. Aby som aj inšpiroval mal som napríklad mesiac na surovej strave, mesiac bez masturbovania, mesiac bez sladkostí, ďalej som si vytvoril svoj režim, podľa ktorého som chodil behávať, ďalší mesiac som dodržoval režim, podľa ktorého som cvičil, inokedy som si dal záväzok začať a dokončiť jednu skladbu na môj inštrumentálny album, venoval som aj snahu v boji proti zlozvykom, začal som sa učiť plávať , denne chodiť do kostola, denne sa sprchovať v studenej vode, denne chodiť spávať o 22:00 atď..... Najradšej som mal decembrové predsavzatie, kedy som si dal záväzok vykonať denne jeden a zakaždým iný dobrý skutok. Nehovorím, že všetky predsavzatia som si splnil úplne na 100%, ale z každého jedného mám dobrý pocit. Na základe týchto predsavzatí začalo narastať vedomie vlastnej hodnoty a začal som mať sám seba rád. Ak pristupujem k niečomu s takou úctou s akou pristupujem k týmto svojim predsavzatiam, viem že toto niečo aj dokážem. Boli veľmi ťažké niektoré predsavzatia. Najmä také, pri ktorých mi ich plnenie spôsobovalo stresy (napr: tvorba skladby), ale to všetko bolo potrebné, aby som si k nim vytvoril toto puto.

Druhá pomoc prišla od človeka, ktorý sa naraz objavil v mojom živote. Nikdy som neprežil žiadne priateľstvo a zrazu hľa, .... mal som kamaráta, ktorý bol ochotný so mnou tráviť čas. Počiatočná nedôvera sa rýchlo stratila a ja som vďaka jeho pomoci nadobudol aj motiváciu, aj nádej aj vieru. Dá sa povedať, že všetko skoro naraz. Našiel som si prácu, v ktorej som vydržal až do konca, tj. trištvrte roka, venoval som sa zas iným pre mňa úplne novým veciam, rozširoval si obzory. Nechal som sa obklopiť ľuďmi a pochopil som, že práca je to čo potrebujem, k tomu, aby som bol so sebou spokojný. Keďže som v každej práci niekedy možno až príliš snaživý, začal som si vážiť túto svoju vlastnosť a tým aj seba. Všetko zlé sa stratilo, akoby obrazne- mávnutím ruky a ja som prežil najpestrejší rok svojho života.

Tu chcem poukázať na dôležitosť práce a priateľstva na kvalitu života. Jedno aj druhé je potrebné pre pocit trvalého šťastia. Vlastne na základe uvažovania som prišiel na to, že dlhodobé šťastie možno obsiahnúť, pokiaľ sa človek neprestajne na niečo teší, pokiaľ niečo robí a pokiaľ má niekoho úprimne rád. Všetky tieto tri veci ak človek prežíva súčasne, cíti, že je šťastný a viac mu netreba.

***

No dôvod na depresiu som mal opäť. V septembri 2014. Slovo dôvod píšem preto, lebo sa stalo niečo, čo jej nedalo priestor. Prežil som dosiaľ najväčšiu vnútornú bolesť a sklamanie v živote. Proste naraz prišla rada zistení, ktorým som nebol schopný čeliť. Sklamal som sa v milovanej osobe, uvedomil som si, že každý človek má svoju temnú stránku, ktorú sa snaží ukryť, poprípade pretvárkou docieliť, aby podaktorí ľudia uverili tomu, že žiadnu temnú stránku nemá. Sám mám pár a má ich skutočne každý. Dostala sa mi do rúk kniha, ktorá mi pomohla uvedomiť si isté skutočnosti. Kniha moje pocity ešte zhoršovala, no napriek tomu, že bolestným spôsobom, predsa mi otvorila oči a považujem ju za kľúčovú pre môj život. Uvedomil som si toho mnoho, no nebudem písať. Sú to osobné veci. V týchto dňoch som mal plnú hlavu myšlienok, nevedel som sa vôbec ukľudniť.

Pomoc prišla opäť včas. Hneď v tú noc, keď to celé vypuklo som po moc dlhom čase, prosil Boha o pomoc. Pamätám si ako som sa ho v duchu pýtal, aké má so mnou plány, keď si želá, aby som ostal stále taký, pričom ľudia okolo mňa sa už časom dosť zmenili. Niektorí rapídne. Prečo ma tak chráni pred skazou osobnosti? V tú noc som sa zveril do Božích rúk. Lebo už som viac nechcel žiť. Na druhý deň som mal voľno. Doma som sám so sebou nevládal byť. Dal som si noc predtým záväzok ísť do kostola osláviť sviatok Sedembolestnej, hoci nebol prikázaný. Nezabudnem, ako zhodou náhod bola kázeň, ktorá sa dotýkala práve toho čo práve prežívam. Preplakal som na chodbe celú omšu. Bola to úľava.

Čo teraz napíšem je skutočná pravda. Nejde o žiadny výmysel, hoci mnohí si to iste pomyslia. Pomoc prišla od samotného Boha. Ako som sa ja obrátil na neho, on sa obrátil ku mne. Vtedy som mal ešte pochybnosti o jeho existencií a veľmi som o svoju duchovnú stránku nedbal. Všetky pochybnosti sa stratili, keď sa okolo mňa začali diať veci, ktoré sa nedali logicky vysvetliť. Pre potreby tohoto posolstva, by bolo dobré, keby som ich aj uviedol, no ja nemám tušenia, či je Božou vôľou, aby som o nich hovoril. Vnútorne cítim, že by som mal mlčať. Načrtnem, len že išlo o zdanlivo nevysvetliteľné javy, kedy veci okolo mňa nefungovali tak, ako by mali, práve vtedy, keď som ich nepoužíval v súlade so svojím svedomím. No nielen tie veci, ale aj séria iných zvláštnych náhod sa mi stala a to všetko v priebehu toho prvého týždňa, ako som sa obrátil. Boh ma chcel tým zbaviť mojich pochybností o ňom. Aj sa mu to podarilo. A ja som v ňom našiel východisko pred depresiou, ktorá sa už na mňa tešila.

Bojoval som proti všetkému čoho som sa chcel zbaviť. Najprv tu bola osamelosť, ktorú bolo treba odstrániť prvú. Obklopil som sa ľuďmi mne podobnými, ľudmi z cirkvi, najmä mladými. Izolovaním sa od sveta si depresívny, sklamaný človek ešte nikdy nepomohol. Musel som ukončiť niektoré priateľstvá. Vzbĺkla vo mne túžba zbaviť sa hriechov, ktorými bežne urážam Boha. To je, ale celoživotný boj, čiže sa to ani nepodarí, len tak zo dňa na deň. Odsudzovanie ľudí, ďalší problém, ktorý sa mi ako tak podarilo dostať pod kontrolu vďaka častým spovediam a modlitbám.

Okrem toho čoho som sa chcel zbaviť, našiel som priestor aj pre niečo nové. Začal som s fotografovaním, tvorbou darčekových predmetov, hrou na klavír, modlením sa v štýle akoby rozhovoru. Mechanicky odrecitované modlitby neprinášajú taký pokoj. Výnimkou je ruženec.

Ďalej som začal dbať o osobnostný rast. Knihy mi veľmi pomohli. Kto menej číta, neuvedomuje si, čo všetko je v nich ukryté. Možno by ani toľko fajčiarov a alkoholikov nebolo, keby títo ľudia radšej čítali. Problémy a starosti máva každý. V knihách je však ukryté povzbudenie a veľa užitočných rád, ktoré sú z dlhodobého hľadiska účinnejšie než drogy. Úplne naspodok uvediem zoznam kníh, ktoré mi pomohli. Isto pomôžu aj niekomu druhému. A odporúčam niečo z nich aj aplikovať do života, inak by stratilo čítanie týchto kníh svoju moc. Potom by už ďalšie knihy nemuseli prinášať taký úžitok a potechu.

Ešte čo mi pomohlo boli časté spovede. Chcel som si zopakovať deväť prvých piatkov. Prostredníctvom tohto som mal v budúcnosti akýsi bod, na ktorý sa môžem tešiť. Podobne ako školák, keď končí školu. Je dobré niečo takéto si zostrojiť. Nejaký ten zoznam vecí, udalostí, ktoré v budúcnosti chceš dosiahnuť. Ja si isto raz spíšem svoj vlastný bucket list.

Veľa píšem o Bohu vo svojich článkoch. No, aby bolo jasné, dokedy Boh pre mňa neurobil to čo pre mňa urobil, že ma akoby zbavil všelijakých tých odpadkov, ktoré sa rokmi nazbierali v mojej mysli a ešte mi aj dával znamenia, ja som nebol vôbec nejaký zanietený kresťan. Bral som vieru iba ako niečo zdedené výchovou. Často mi vadila. Po tejto skúsenosti sa zas zo mňa na krátky čas stal náboženský fanatik, čo tiež nebolo dobré. Teraz jednoducho iba cítim potrebu ohlasovať evanjelium, preto využívam aj tento portál. V reálnom živote je to o čosi ťažšie, ale skúšam byť niektorým ľuďom aspoň príkladom.

Boh pracuje individuálne s každým jedným z nás. A buď mu dáme priestor, alebo nie. To by mohlo byť aj odpoveďou, prečo je toľko nespokojných ľudí, toľko nešťastia vo svete - chorôb, vojen, prírodných katastrof. Boh tieto veci používa na to, aby ľudí obrátil a veriacich skúšal a utužil vo viere.

A tiež vedomie, že Boh môj život sám vedie a nič nesprávne sa mi nemôže stať – inak povedané, že všetko čo sa mi doteraz prihodilo, sa stalo preto, lebo sa to stať malo, a ako teraz vidím, malo to aj svoj význam, ma robí kľudným. Toto je totiž ten pocit, pre ktorý sa oplatí žiť životom veriaceho.

Takže tu mám zhrnutie ako som sa dostal z depresie:

Odporúčam nasledovné:

- Navštevovať psychológa. V prvom rade si (podľa názorov pacientov) vyhľadať jedného schopného z tvojho okolia. Pokiaľ je to nutné aj psychiatra, ktorý ti predpíše buď antidepresíva, alebo inú liečbu. Toto rozhodnutie treba najprv prehodnotiť. Uvedom si, že na lieky sa ti môže vytvoriť závislosť a celá rada iných nežiaducich účinkov. Na lieky, čo som vtedy bral dnes nadávam. Naručili mi hormonálnu hladinu v tele. Inak povedané už mi štítna žľaza nefunguje vždy celkom tak, ako by mala.

- Obklopiť sa ľuďmi. Nájsť si prácu. Venovať sa novým veciam. Stanoviť si ciele. A iniciovať toto všetko sám. Lebo čakať na pomoc z vonka, ktorá príde nevedno kedy je deprimujúce už samo o sebe.

- Zveriť svoje starosti Bohu, učiť sa chápať jeho vôľu, to ako pracuje s ľuďmi a veľa s ním komunikovať a nielen prosiť, ale aj ďakovať a oslavovať ho v modlitbe. Verím tomu, že keď ti bol dosiaľ život viery cudzí a ty sa začneš o túto sféru, Boha a Cirkev skutočne zaujímať, On ti dá zakrátko všetko potrebné pre to, aby si už viac nemal/a dôvod spochybňovať Božiu existenciu, či hocičo iné čo ti bráni ísť týmto smerom.

Toľko moje zhrnutie. Treba si uvedomiť, že tých ciest je viac. Možno prežívaš situáciu, z ktorej ti pomôže sa dostať aj niečo iné. Ja sám možno ostanem prekvapený aj niekedy nabudúce, keď mi zas pomôže niečo, čo by som teraz ani nepredpokladal, že by mi mohlo pomôcť v minulosti.

Dodatok:

Odporúčam požičať tieto knihy:

-Elias Vella – Ahoj, Ježiš, môžeme sa porozprávať? (kľúčová kniha môjho obrátenia. Človek si pri nej veľa uvedomí. Uvedomí si v tomto chaotickom svete, čo je to skutočná pravda)

-Hal Urban – To najdôležitejšie v živote (kniha plná rád a zaujímavých cvičení/myšlienok pre osobnostný rast)

-Stephen Covey – Sedem návykov (niečo o životnom úspechu, nielen pri manažmente, ale aj vo vzťahoch, pri výchove detí a práci. Náročnejší text miestami...)

-Melodie Beattie – Koniec Spoluzávislosti (pre ľudí s problémom alkoholizmu / životom s alkoholikom), tiež dobrá kniha ak chceš pochopiť ženské myslenie)

-Tomáš Kempenský – Nasledovanie Krista (pokročilejšie čítanie, ľudia, ktorým viera nikdy nebola blízka nepochopia)

-Frank Naumann – Umenie Konverzácie (príručka o etikete, tiež plná zaujímavých postrehov, prečo sa ľudia cítia a správajú k sebe tak ako sa správajú, no hlavne, ako názov napovedá o zdokonaľovaní rozhovorov)

-José Carlos Berneo – Príbehy na uzdravenie duše I. , II. (tu nie je o čom. Moje obľúbené zimné čítanie)

-knižky od Bruna Ferrera (podobné čítanie ako tu vyššie spomenuté. Treba mať doma poruke)

-Antoine de Saint Exupéry – Malý Princ

Návod

4 0 1 0 0

Komentuj

Ako som sa dostal z depresie

2 komenty k blogu

Horúce!