Nezaujato som sa díval na miniatúrny vodný vír, ktorý som lyžicou vytváral v šálke kávy. Pena už dávno zmizla, káva sama o sebe bola nechutná, hlavne o takomto čase. Štyri hodiny poobede, vonku štyridsať stupňov a ja som pil kávu. Asi mi v Peru muselo prepnúť, alebo niečo. Harry ma odviezol do najbližšieho prístavu, kde som presadol na veľkú výletnú loď. Lístky mi Tommy vybavil tri dni predtým, loď plávala okolo celej Ameriky, no ja som vystúpil v Los Angeles. Odtiaľ som mal ísť autom až do San Francisca, kde som mal presadnúť na lietadlo do Detroitu. Domov. Už som len čakal na Tommyho echo, že je všetko čisté a jazda sa mohla začať. Dovtedy som si sadol do kaviarne za mestom. Stála pri diaľnici, bol z nej pekný výhľad na more. Na druhej strane cesty boli vysoké Kalifornské skaly, ktoré sa vertikálne dvíhali do výšky tridsiatich metrov. Diaľnica bola do skál vysekaná, kľukatila sa pozdĺž pobrežia až do San Francisca a ďalej, možno až do Washingtonu. No to som teraz neriešil. Unavene som zdvihol zrak od pohára a rozhliadol sa okolo. Malý podnik, bolo tu tak osem zákazníkov. Klasicky drevený barový pult s vysokými stoličkami, zopár lavíc pre štvorice, niekoľko stolov pre dvoch. Lustre boli jednoduché, boli to len žiarovky, ktoré viseli zo stropu. Keď už nemali dobrý dizajn, aspoň tú kávu mohli spraviť lepšie...
Vo vrecku mi začal vibrovať mobil. Trochu som sa mykol, vytiahol som ho a položil na stôl. Na obrazovke svietilo meno Stacy, pod ním blikala fotografia sedemnásťročného dievčaťa s havraními vlasmi a jasnými modrými očami. Nechal som mobil ešte chvíľu zvoniť, potom som hovor zodvihol a priložil si ho k uchu.
„Áno?“ zatiahol som potichu. V celom bare nebolo ani hlásku, cítil som sa čudne, že toto ticho narúšam. „Ocko?“ ozval sa na druhej strane veselý hlas. „Hovorila som ti, že máš zavolať, keď budeš mať čas...“ „Prepáč, zlatko, len teraz som skončil.“ zahundral som a pozrel som na hodinky. Skončil som tak pred desiatimi hodinami. „Nič to.“ zasmiala sa Stacy. „Tak čo, kedy prídeš?“ V hlave som chvíľu mlčky prepočítaval cestu. Autom to bude pár hodín, potom zopár ďalších lietadlom. „Zajtra ráno som doma.“ usmial som sa do telefónu. „Až zajtra?“ zosmutnelo dievča v telefóne, no v jej hlase som stále počul radosť. „Skôr mi nejde lietadlo.“ zasmial som sa. „Autom by to trvalo ešte dlhšie.“ „No dobre, dobre...“ mrmlala Stacy. „Veď som nič nepovedala.“ „A ako sa má mama?“ zmenil som tému a začal sa pre zmenu hrať s vidličkou na zákusok, aj keď som žiaden nemal. „Dobre...myslím. Ešte neprišla domov z práce, dnes mali nejakú tlačovku, alebo čo.“
„Hm...počuj, čo keby sme si cez víkend urobili malý výlet?“ navrhol som odrazu. „Ty, mama, ja...povedzme, do Grand Canyonu?“ „Ale ocko...veď sa odtiaľ práve vraciaš, to nedáva zmysel.“ nechápavo povedala Stacy. „Nemôžem vás zobrať, kam budem chcieť?“ zaškeril som sa. „Samozrejme, ak súhlasíš.“
„Jasné, že hej!“ zvýskol hlas v telefóne. „Počuj, už musím končiť – Tess, ideme nakupovať.“ „Dobre, len zase nevykúp celý obchod.“ zasmial som sa. „Ľúbim ťa, zajtra sa vidíme.“ položil som telefón na stôl. Až vtedy som si všimol, že pri stole stojí čašníčka.
„Ešte nechcete platiť?“ pozrela na mňa zvrchu, no na tvári mala veselý výraz, presne taký, aký tam mala posledné štyri hodiny. „Ešte chvíľu...“ pokrútil som hlavou. „Čakám jeden telefonát.“ „Pre mňa za mňa.“ pokrčila plecami a odkráčala preč. Nemusel som čakať dlho – sekundu po tom, čo sa za ňou zatvorili dvere, mi zazvonil mobil. Neznáme číslo.
„Tommy?“ okamžite som zahlásil do telefónu. „Hej, presne.“ pritakal. „Počúvaj, máš voľno, ale...“ „Dobre, tak ja idem!“
„Nie, počkaj!“ skríkol do telefónu. „Nedopovedal som. Zistil som si nejaké veci o tom Loydovi a Gibbsovi, ako si chcel.“ „A?“
„Skoro nič tam nebolo, tí dvaja sú ako duchovia. No jednu vec som našiel – tajné záznamy FBI, asi som to nemal vidieť.“ „Dobre, ale o čom to bolo?“ netrpezlivo som klopkal po stole hánkami. „Mali prsty vo výrobe nejakých biologických zbraní – bomby, alebo čo. Neviem, či je to plyn, jed do vody...netuším. Jediné, čo viem, je, že sú dve. Jedna bola vyrábaná v Salt Lake City, druhá v Los Angeles.“ „Preboha...“ dosadla mi ruka na stôl, keď som si uvedomil, o čo Tommymu ide. „Prevážajú ich, obe.“ potvrdil moje obavy. „Tú prvú smerom do Kanady, tú druhú tiež na sever – mám tvoju lokalitu a podľa všetkého bude po ceste okolo tej krčmy prechádzať tak o pol hodinu. Nechcem po tebe nič iné, len ju sledovať.“
„Ale ja som sľúbil Stacy, že...“
„Sledovať do San Francisca, tam to prehodím na niekoho z miestnych.“ upokojoval ma Tommy. „Je to hračka, nič na tom nebude.“ „No fajn, dobre...“ zahundral som a zložil som telefón. Čas sa vliekol ako slimák. Krčma sa postupne vyprázdňovala, zdalo sa, že na večeru sem nikto nikdy nechodí. Čašníčka už nebola za barovým pultom, no počul som, ako sa tlmene bavila s kuchármi. Celé to dopĺňal tikot hodín, ktorý mi dávno vliezol do mozgu. Aj keď som si zapchal uši, počul som pravidelné ťukanie sekundovej ručičky. Nemohol som sa dočkať, kedy to všetko skončí, ja vypadnem z tejto diery, pôjdem domov a konečne znova uvidím rodinu. Posraté Peru.
Nakoniec som zaspal. Čelom som sa oprel o drevený stôl, ovinul som si ruky okolo hlavy a tvrdo som zaspal. Keď som sa zobudil, svetlá boli stlmené, no krčma mala stále otvorené. Niečo mi však stále svietilo do očí – mobil. 7 Neprijatých hovorov - to stálo na obrazovke. Odblokoval som ho a pozrel na ne – všetky od Tommyho. Už som mu chcel volať späť, no vtedy sa mi ukázal prichádzajúci hovor. Presne od neho. Zodvihol som a pomaly som si priložil telefón k uchu. Stalo sa presne to, čo som očakával. „Ty imbecil! Máš prácu a nedvíhaš mobil, vieš čo to je?!“ kričal na mňa Tommy. „Pozri sa na tie zasrané hodinky! Kedy mala ísť okolo tá bomba?! Debil...“ s týmito slovami zložil. Pozrel som, koľko bolo – pol piatej. S Tommym som volal okolo pol štvrtej. Tá bomba už išla okolo. „Doriti!“ hlesol som, vytiahol z vrecka desať dolárov, plesol ich na stôl a vyletel z krčmy. Na parkovisku ma čakalo auto, ako jediné pri celom podniku. Tmavočervené Audi R8 s čiernym pruhom uprostred. Človek si mohol dovoliť, ak bol dobre platený. Nastúpil som dnu, zapol som motor a dupol som na plyn. Do diaľnice som to vrazil cez obrubník, celé auto sa zatriaslo, asi som oškrel podvozok. Riadiaca doska zasvietila na modro, auto samo vytočilo Tommyho číslo.
„Aspoň reflexy máš dobré.“ vzdychol jeho hlas, ktorý sa rozliehal po celej kabíne. „Počúvaj, bomba je v kamióne. Teraz je tak tridsať míľ pred tebou, už som ohlásil policajným zborom v okolí, aby ťa nechali. Dupni na to a chyť ju, nemám čas ju hľadať po celom San Franciscu.“ „Tvoje slovo je pre mňa rozkazom.“ zaškeril som sa, preradil som na najvyšší stupeň a zatlačil som plynový pedál do podlahy auta. Potom už som sa len spokojne díval, ako ukazovateľ na tachometri prekračuje číslo 200.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár