Viete, kde je Burley? Nie? To nič, v poriadku. Všetko vysvetlím – Burley je také menšie mesto v Idahu, rovno vedľa Twin Falls. Je to skoro na hraniciach. Nikdy to nebolo ničím významné mesto a nikdy v ňom nežili významní ľudia. Jediné, čo kedy Burley preslávilo, bola sieť hotelov Connegy Towers, ktorej riaditeľom bol zazobanec menom Logan Connegy, teda ja. Prosperita, číslo jedna na celosvetovom trhu, drahé autá, luxusné ubytovanie kdekoľvek, kam som prišiel. Zdedil som to po otcovi, to je pravda, ale vyštudoval som management, takže som bol veľmi sebestačný, dokázal som firmu viesť sám. Deti nemám a nikdy som neplánoval mať, vždy som dúfal, že z hotelov vyťažím, čo sa bude dať a vezmem si to na dôchodok, niekam do Karibiku. No dôchodok prišiel skôr, než som tušil.
Pár rokov dozadu prudko klesol dopyt po ubytovaní v zahraničí. Bol to čas vojnových hrozieb. Svetové mocnosti mali medzi sebou všelijaké spory a ľuďom sa nechcelo cestovať. Nuž...skrachoval som. A to v tom najhoršom možnom čase – za mestom akurát prebiehala výstavba nového hotelu, no príjem sam i zastavil, takže som musel všetko dať do dokončenia stavby budovy, ktorú potom zavreli. Bol som totálne švorc. Pár mesiacov som býval u môjho bývalého sekretára, no keď sa zistilo, že je nelegálny prisťahovalec z Mexika, okamžite letel. A ja s ním, no našťastie len na ulicu. Je to približne rok. Burley nie je nijaké veľkomesto, ľudia sa tu poznajú. Pomáhali mi, drobné na jedlo, pitie a podobne. No už ma to nebaví.
A tak tu stojím na moste nad Haďou riekou, ktorá tečie cez Burley. Rozbúrená voda podo mnou pení, autá za mnou trúbia. Už je tu aj polícia a dav ľudí. Natiahli takú žltú pásku, aby sem nikto nešiel. Onedlho zastavia dopravu na moste. Zase budú kolóny z jednej strany mesta na druhú. Prečo ma to zaujíma? Poslali aj vyjednávača. Niečo na mňa kričí, tuším, či môže prísť bližšie. Len kývnem hlavou a sledujem ho. Chcel by priveľa, keby chcel, aby som si to rozmyslel. Nemalo by to zmysel. On mi položil ruku na plece! Bukvica. Zhnusene naňho pozerám, cítim, ako ruku odťahuje. Neznášal som, keď sa ma ľudia dotýkali.
Od vody ťahal chlad, aj napriek tomu, že bolo leto. Aspoň som mal svoju ľahkú bundu tmavohnedej farby, pod ktorou som mal prepotené červené tričko. Dopekla, mohol som sa pred samovraždou oholiť. Takto to zostane na tých ľudí, ktorí sa starajú o mŕtvoly. Čo už, zabudol som. Ospravedlním sa im neskôr. Už mám pocit, že by som mal skočiť. Púšťam sa zábradlia, policajt niečo kričí. Ignorujem ho, spravím krok do prázdna. Padám dole. Vietor mi šľahal do tváre, zhora som počul krik a cvakanie fotoaparátov. Fotia si ma? Ja im to spočítam...
Voda sa približovala. Nemal som rád, keď mi natiekla do očí, tak som ich zavrel. Už o pár stotín sekundy budem mať od všetkých ľudí na svete pokoj.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár