Opäť sa nechcene stávam obeťou nekonečného kolobehu. Škola, káva, práca, káva, školaškola, káva, škola, pikokávakávakáva. Nevidím východ. Keď sa mi náhodou podarí ukradnúť si pár minút pre seba, vraciam sa k minulému víkendu, stelesnenému pokoju.
Keď som sa vyšuchla spod deky, zišla pár schodov a vošla do raja. Ak vie ráno čarovať, tak vtedy sa to dialo. Nemusela som bežať, proste som tam stála
nadomnou ešte zo dva lesy, podomnou lúka, dolinka a okolo kopčeky. Slnko ako v máji, všadeprítomný ligotavý sneh bol narušený akurát tak stopami srniek, svíň a iných príbuzných. Nepočuť ľudský svet, zvoniace telefóny, na stole a v diári žiadne dlhé to-do listy.
Pre ľudí žijúcich mimo mesta možno klasika, toáno. Pre mňa orgazmus. Očný, ušný i citový. Stačilo pár dní, pár nocí a moja hlava bola čistá. A zároveň plná inšpirácie a krásy.
Vyspovedala som sa čvirikajúcim zobáčikom, ktoré akurát spievali jednu zo svojich ód a tancovala pod viditeľnou mliečnou dráhou.
Keď som už bola unavená, nasypala som pod okná jabĺčka a zaspávala pri okne pozorujúc chrumkajúce plaché srnky.
Pred pár rokmi by som neverila, že mi takéto niečo bude stačiť ku šťastiu, no znovu sa mi potvrdzuje "nikdy nehovor nikdy", ba dokonca takto žiť sa mi zachcelo.
Už takmer ako diagnóza.
Zoberiem ťa na výlet do rakúskych hôr. Môžeš sa kochať celý deň alebo ak chceš pridať sa k mojej práci. Potom normálne ubytovanie. Alebo ak chceš, prespať pod hviezdnou oblohou.
@motyylia
Niet príliš čo závidieť. Ale jedno predsa: Občas tam vysoko v horách prespávam v aute. Najprv zapadajúce slnko, potom nočné zvuky a celý čas hviezdy na dosah, samota. Iba tam sa človek uvoľní a vie, že sa nemôže nič stať.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.