Už viem čo je depresia

Vždy som bola ten typ človeka, ktorému všetci hovorili slnko a podobne milo. Chodili za mnou ľudia že chcú počuť radu alebo aspoň aby som ich vypočula. Zapíjala som smútky druhých a ukazovala im aký je život krásny a dokonalý. Možno aj preto som sa rozhodla študovať to, čo ma ženie stále ďalej, vďaka čomu siaham po stále hrubších knihách.

Keď mi zašlo slnko, moje dni boli naplnené vierou, že raz aj v pekle vyjde slnko a že keď mi je najhoršie, už mi môže byť len lepšie. Učila som sa vstávať, prijímať facky a kopance a životu som vyplazovala jazyk so slovami, že zvládnem všetko. Smutná som bola len pár dní, keď už som mala sakra dôvody.

Tak sa dá zhrnúť veľká časť môjho života, vlastne možno väčšina. Myslela som si, že viem čo je ozajstné šťastie a ozajstný smútok. Áno, mala som raz obdobie, ktoré som nazývala depresiou. No bol to len opodstatnený smútok. O niekoľko rokov neskôr som zistila, že depresia to ani zďaleka nebola. Že depresia nepotrebuje príčinu a nezajedá sa milkou. Zistila som desiatky vecí, ktoré by som nikdy nečakala. Ale veď veľa vecí by som nečakala. Pred týždňom, pár mesiacmi alebo rokom. O tom možno inokedy.

Pred dvoma rokmi som svojmu okoliu rovnako ako aj sebe začala starostlivo ukazovať silený úsmev a masku "všetko je v poriadku", no presne vtedy všetko prestávalo byť v poriadku. Klamala som samú seba a navrávala si že tie tiché rána s pollitrovou šálkou kávy a prázdnymi myšlienkami sú pekné a že to je vlastne presne to čo chcem. Že som šťastná že mne najbližšia duša sa pomaly ale iste sťahuje na Oravu, pretože je tam šťastná. Navrávala som si kopec vecí, ktorým som na dva roky uverila, zdôvodňovala som si ich jednoducho-ľudia sa menia atakďalej
A tak tá prázdnota rástla a ja som si stále myslela, že to je normálne, že som proste len dospela rovnako ako aj ľudia okolo mňa. Prestala som chodiť na kolotoče a postupne aj medzi ľudí vôbec. Škola bola vlastne jediný kolektív, v akom som sa pohybovala, no aj v ňom som sa cítila akosi dištancovane.

Posledné mesiace, kam paradoxne spadá aj moje najobľúbenejšie ročné obdobie, leto, môžem zaradiť medzi tie najprázdnejšie. Jasné, že som zažila niekoľko pozitívnych dní, no v tej prázdnote som v nich nevidela tú krásu. Tak naozaj, vo svojom vnútri na dlhšie ako niekoľko hodín.
Prišli dni, kedy si všimli mne podstatní ľudia, že je všetko zle. So mnou. Odmietala som vychádzať z izby trikráttri. Niekoľkokrát som sa pokúšala. Že takto to nemôže pokračovať, musím si nejako pomôcť. Snaha nedosahovala požadované výsledky, ba ani náznaky. V kalendári sa približoval deň, na ktorom trpezlivo čakalo slovo "cvokárka".No potom... Ten deň nemusel ani prísť. Ale prišiel, no bez splnenia úlohy

Tadá, šibnutím čarovného prútika to nekonečné čierne mračno odišlo. Neviem to vysvetliť nikomu ani sebe samej. Nie som ochotná to viac riešiť. Plnými dúškami sa znovu teším z farieb, ktoré som dlho nevidela, ide mi dušu rozdrapiť ako sa konečne znova teším z každej hlúposti.
Obliekla som si späť svoje vlastné ja

 Pseudoblog

14 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu