Žijem

Predchádzajúcu noc som sa každú chvíľu budila z klasicky šialených snov, ktoré som sa ešte stále nenaučila ovládať. Prvý, druhý, tretíkrát, vždy som sa zmätene rozlepila oči a zamraučala s neurčitou náladou, no pod akýmsi sivým ťažkým mrakom, ktorý sa nadomnou na pár dní zastavil. Zrazu som precitla do reality, tuším nejaký siedmykrát, obzerám sa okolo seba, nadomnou, podomnou a mračna nikde. Proste som bola opäť voľná a hneď sa mi chcelo aj usmiať na svet. Tak reku nevadí, že mi ešte netreba vstávať, idem si užívať bezmračie a krásny život. Ranné prevaľovanie pod perinou s knihou pred očami má svoje čaro (aj preto si dnes dávam repete, akurát že ešte o 12 sa tvárim, že je ráno. Môžem si to dovoliť.)

Včera som sa stretla so známym, s ktorým sme sa naposledy videli pred letom. Po štátniciach. Keď mi bolo sveta žiť a odvtedy mi neprestalo. Pýta sa ma, čo mám odvtedy nové. A ako som si tak nahlas pochvaľovala pobyt na svete a krásy života, zrazu sa mi na tvári usadil presne ten úsmev, ako keď si dáte pár šlukov, proste stuhnuté lícne svaly, nešlo mi prestať usmievať sa. Príjemný to večer. Len tie bôle a vážnosti v tvárach okolia keby neboli.

Mám pocit, že sa mi konečne podarilo dosiahnuť eternal sunshine, tak dlhodobo. Proste aj keď som mala chvíľu zamračené a nebolo v mojich silách s tým pohnúť, nezačala som šalieť a topiť sa, tak ako to dobre viem. Pokojne som čakala, aj keď posedenie na kaktusoch nebolo príjemné, vedela som, že bude dobre. A ono naozaj už opäť je.
Aj keď sa mi možno v tomto živote nepodarí menej premýšľať, zdá sa, že sa mi začína dariť menej riešiť. Večne som bola puntičkách, ktorý musel prečítať všetky predpísané knih, každú prácu do školy som robila dva týždne dopredu, nikam som nemohla meškať, všetko bolo hrozne dôležité. Nie preto, lebo by ma to bavilo (ofc bavilo, no nie všetko, to pozná asi každý študent..), ale preto, lebo som proste musela. Nejaké nepochopiteľné vnútorné sily v mojej hlave ma nútili neustále vyhľadávať viac a viac výskumov, štúdií, literatúry aj o problematike, ktorá ma nezaujíma a tento čas nikdy nebol a nebude ocenený.
Sama som nechápala na čo a pravdupovediac, neraz som sa snažila proti tomu bojovať. Ísť von keď ma spolužiaci zavolajú a neodísť o hodinu s výhovorkou "je mi opäť zle", ktorá len skrývala fakt, že všetok čas strávený bez kníh je premrhaný.

Prestala som s tým. Nechcem robiť vrcholovú vedu, možno dokonca ani žiadnu vedu. Viem, že moje šťastie ma čaká inde a je len na mne, aby som ho začala nasledovať. A tak teraz kráčam po svete s omnoho čistejšou hlavou, viac si rozumiem so spolužiakmi, po troch rokoch konečne čítam prevažne knihy, ktoré mi dajú viac ako teoretický základ a keď sa mi chce, idem do lesa. Keď sa mi nechce, tak si proste uvarím čaj a ostanem v posteli. Nie že by som teraz plne flákala školu a povinnosti, to nie, no už tomu neprikladám životnú dôležitosť, konečne žijem.

 Pseudoblog

11 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu