Lebo vtedy sa plakať nemá.
Lebo vtedy sú dôležitejšie veci ako ja.
Lebo vtedy necítite bolesť.
alebo sa ju naučíte necítiť,.....
Naučila som sa zo svojich pocitov vypísať. Jednoducho si čarbať na papier, skrčiť ho a zahodiť do šuflíka. Nikdy som to nepovedala žiadnej osobe. Deň čo deň som počúvala o tom aká som náladová a ich to so mnou už nebaví. V tej chvíli som celú moju triedu chcela poslať do piče! Všetkým povedať ako som do noci nedokázala spať a musela som držať psa aby neobskakoval policajtov ,kt. k nám pravidelne chodili.
A dnes? Dnes keď už nemám 12 rokov, keď sa snažím dobre učiť, nesedieť doma, hladať si príležitosti, pomáhať čo najviac. Som ja ta zlá asi si na to zvykla. Až moc si zvykla na to poslušné dievčatko, keď sa snažíte až moc odrazu ste zlý ak vo vašom živote niečo zanedbáte..... vtedy ?
A vtedy sa plakat nemá.
A vtedy sú neustále dôležitejšie veci ako ja.
A vtedy už bolesť začínam cítiť. Neni to tak bolesť ako krivda. Krivda dievčatka, kt. nikdy nezabudlo na to ako sedelo v kúte a počúvalo ako nikomu nesmie nič povedať a naučilo sa mať TAJOMSTVÁ.
Tajomstvá sú krásne ak nebolia.
Mňa hej.
Bolia ma všetky a túžim spoznať človeka, kt. nepovie, že som necitlivá. Človeka pred ktorým sa vyplačem, všetko mu poviem a on ma len pohladí a budem vedieť, že túto kapitolu už nikdy neotvoríme.
Možno som predsa len citlivá ale naučila som sa to načmárať a strčiť do šuflíka....
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár