V momente keď sme uvideli veľkú zelenú komunistickú bránu s nápisom Základná Škola F. Marceliho, sme obaja znervózneli. Možno kvôli tomu že sme sa chystali vlúpať na pozemok školy. Možno preto že po našej poslednej nočnej návšteve kedy sme rozbili pár okien tu školník hliadkuje ako strážny pes bez večere. Alebo kvôli starým školským poverám - o tom že škola je domovom neznámeho zla kam by nemali nikto chodiť - ktoré naberajú na sile a vážnosti pred každou písomkou. Možno je to len zvláštne nepríjemnou atmosférou tohto miesta čomu nepomáha ani skutočnosť, že je hlboká noc. Pozreli sme sa s Nikom na seba a povedal som: „ Je to tu brácho, zajtra nás bude poznať celá škola“ . Nikovi sa na tvári natiahol široký úsmev a odvetil: „Poďme na to, a nezabudni že musíme napísať na bránu hlavnej budovy červeným písmom : Adamcová je kurva!“. Ťukli sme si päsťou, skontrolovali okolie, preskočili plot a zamierili smerom k hlavnej budove. Rýchlo sme prebehli malý školský lesík, ktorý končil pri pravom krídle budovy. Minuli sme vedľajšie dvere a v chladnom náručí hlbokej noci sme pokračovali smerom k hlavnej bráne. Prešli sme po pod oknami prvého poschodia, za ktorými sa nachádzali nám dobre známe železné klietky nazývané šatňa. Dobehli sme rovno k hlavnej bráne, pred ktorou sa tiahol betónový prístrešok držaný na hrubých oceľových stĺpoch. To bol náš cieľ. Vyšplhali sme na prístrešok a stáli sme rovno pred druhým poschodím.
Zhodili sme ruksaky s ramien a začali vyťahovať spreje. Najprv svetlú žltú na obrysy, ktorá bola vďaka splnu krásne vidieť aj takto v noci. Bol som s toho trochu nervózny lebo vďaka splnu nás bolo tiež celkom dobre vidno. Pozrel som sa na Nika a ticho povedal: „Musíme si pohnúť, za desať minút to musí byť hotové“. Niko mi len symbolickým gestom ruky naznačil súhlas. Začali sme obaja s obrysmi. V momente ked som stlačil trysku moje pľúca naplnil aerosol. Milujem tu vôňu aerosolu, ten adrenalín pri maľovaní a ten úžasný keď sa nám podarí namaľovať ďalšie dielo. Ja som maľoval nápis SBR a on svoj charakter šialenej opice. Po obrysoch prišlo na rad vyfarbenie tmavočervenou farbou a čierne obtiahnutie. Na chvíľu som sa zarazil keď som si uvedomil že už asi päť minút nesledujem okolie. Rýchlo som sa rozhliadol po okolí a zistil že je všade rovnaké ticho a kľud ako keď sme sem došli. S divným pocitom som sa otočil smerom späť k stene a dokončil posledné detaily. Už aj Niko vyzeral že je hotový. Vrátil som sa k pozorovaniu okolia a Niko išiel naše dielo finálne obtiahnuť. Zrazu som započul zvuk ako sa otvárajú dvere vedľajšej budovy.
Sykol som na Nika „Školník, ľahni si a ticho“. Obaja sme si ľahli na prístrešok a ani sme nedýchali. Školník sa na naše šťastie vydal na kontrolu smerom k lesíku a ihrisku. „Už je ďaleko rýchlo to dokončím a padáme preč.“ oznámil Niko tichým hláskom a dal sa do práce. Skončil do minúty. Prehodil som si prázdny ruksak cez rameno, a spreje sme sa rozhodli nechať na mieste. Posledné čo sme potrebovali bolo hrkať pri každom kroku keď sa po okolí motá školník. Rozhliadol som sa znovu po okolí a na okamžik som mal pocit že vidím obrysy postavy ktorá kráča po ceste smerom k hlavnej budove. Smerom k nám. Nemal som ale čas sa poriadne zaostriť pretože Niko keď sa chystal zdvihnúť svoj ruksak zo zeme, kopol do dvoch sprejov. Tie sa rozkotúľali až na okraj prístrešku a padli s rachotom na zem. Obaja sme automaticky skočili s prístrešku na zem akurát keď som začul ťažkopádny beh a silné vzdychanie. To mohol byť jedine školník!. Tu boli slová zbytočné. Obaja sme sa bez slova rozbehli smerom k plotu. Nebežali sme lesíkom ako pri ceste sem. Riziko zrážky so stromom pri tejto rýchlosti a tme bolo vysoké. Bežali sme po vedľajšej ceste k zadnému vchodu na areál školy. Zrazu som začul hluk ako keď na zem padne veľké vrece zemiakov. Ťažkopádny dupot prestal. Ten starý sráč zakopol! Juchúúú! Pomyslel som si. Dobehli sme k bráne a preskočili ju. Rozbehli sme sa smerom k neďalekému mestskému jazeru. Schovali pri vysokom rákosi ktorý tam rástol. Pozrel som sa na Nika a s nepríjemným pocitom som sa opýtal: „Kde máš ruksak?“. Niko zmrzol a začal sa na mňa bezducho pozerať. „Kurva !“ zasyčal som. „Nechal si ho tam ?“. Niko iba kývol hlavou. „Srať na to, jeden ruksak ťa nezabije“. „ To je môj ruksak, ktorý nosím do školy“ odvetil. Ďalej pokračoval: „ Ak ho nájdu na tej streche medzi sprejmi je s nami dvomi koniec“. S hlboka som sa nadýchol a vydýchol. „Musíme sa tam vrátiť. Školník zletel na zem keď nás naháňal. Pri troche šťastia si bude vo svojom malom bytíku ošetrovať zranenia.“ Niko nevyzeral nadšene a ani ja som nebol, ale Niko musel ísť. Bol to jeho ruksak. Ja som zas musel ísť s Nikom, pretože bez mňa ho chytí aj vozíčkar.
Rozhodli sme sa vrátiť cestou ktorou sme prišli prvý krát. Tú už školník kontroloval, aj keď to reálne nič neznamenalo bola to aspoň drobná psychická úľava. Dobehli sme k prístrešku a Niko rýchlo vyšplhal hore. „Máš ho ?“ spýtal som sa čo najviac potichu ale aby ma aj počul. Odpoveď som nedostal. Tak som to skúsil znovu „ Máš ten ruksak ?“ no opäť som namiesto odpovedi počul ticho. Tak som celý nervózny začal šplhať na prístrešok a v duchu som hrešil: „Čo si ten jebo neuvedomuje situáciu? Kurva! Už nás raz skoro chytil! Ja mu takú najebem až budeme v kľud e doma že sa dosere!“. Vyšplhal som hore a uvidel Nika ako stojí zmrznutý v jednej polohe. Stál otočený smerom k ceste ktorá viedla k zadnému vchodu a v jednej ruke držal svoj ruksak. Zasyčal som naňho: „ Poďme už kurva než sa školník vráti, chceš aby nás chytil ?!“. Niko nič nepovedal len natiahol ruku pred seba a začal ukazovať prstom smerom na cestu. Pristúpil som bližšie k nemu a nervózne som sa začal pozerať na miesto kam ukazoval. Zmrzol som aj ja. Na zemi mesačný svit ožaroval ležiace telo školníka. Na sucho som prehltol. Zostal som paralyzovaný niekoľko sekúnd. Nevedel som sa pohnúť, nevedel som rozmýšľať, nevedel som ovládať svoje telo. Našťastie tento stav prerušila Nikova otázka: „Myslíš že je..?“ Niko ešte nedokončil otázku a už som mu skočil do rečí: „ Neviem podľa mňa ho len drblo s toho ako bežal. O chvíľu sa preberie“. Konečne som našiel v mysli niečo čo ma upokojilo, aj keď som si nemyslel že je to pravda. „Nemali by sme zavolať pomoc ?“ spýtal sa Niko. „Aby nás chytili?“. „Musíme niečo spraviť!“. Znovu som sa tento večer s hlboka nadýchol a vydýchol. Nebolo to tým že som nechcel školníkovy pomôcť, bál som sa toľkých vecí. Mohli sme sa prezradiť, mohli nás chytiť, školník nám mohol čokoľvek spraviť za to čo sme mu spôsobili. Na chvíľu mi hlavou preletela stará školská povera, ktorú som okamžite zapudil. Nakoniec som veľmi neochotne povedal: „ Poďme sa pozrieť čo sa mu stalo“. Sucho som prehltol a opatrne sme zliezli dolu na zem. Pomalým krokom sme sa vydali k školníkovy. Prišli sme bližšie a prepadol nás silný strach. Telo školníka bolo v kaluži krvi. Začuli sme škodoradostný šialený smiech ktorý vyšiel spoza našich chrbtov. Obaja sme sa s krikom rozbehli smerom k plotu. Preskočili sme plot a bežali sme bezmyšlienkovito do mesta skrz najbližšie uličky. Bežal som dlho kým zo mňa odišiel najväčší strach. Zrazu som musel spomaliť nevládal som sa už pohnúť bolo mi horúco, mal som sucho v ústach a nohy som mal ako z betónu. Strach sa ale okamžite vrátil. Uvedomil som si totiž že som sám.
Začala ma chytať panika. Čo teraz ? Čo mám robiť? Kde si Niko? Bežalo mi stále po mysli. Napadlo ma že mu zavolám, ale čo keď sa teraz skrýva a ja ho prezradím vybrovaním telefónu? Kurva! Zasa som nevedel čo mám robiť. Tak strašne som sa nenávidel za túto bezmocnosť. Moju sebaľútosť prerušilo krátke zavibrovanie telefónu. Niko mi poslal správu. Esemeska ! Ty si génius niko ale nikdy ti to nepoviem ! Pomyslel som si. Trochu sa mi uľavilo a otvoril som správu: „ Ďakujem že si ma nechal pozadu ty jebko! Skoro ma to chytilo ! Stretneme sa pri jazere kam sme ušli prvý krát. Vybíja sa mi telefón tak si pohni!“. Pozeral som na tu správu a cítil som sa previnilo. Bežal som ako o život a nepozeral sa okolo seba. Nevedel som sa ale zbaviť divného pocitu že je niečo zle. Neochotne som sa vydal k jazeru. Prišiel som na miesto ale Niko tam nebol. „Niko? Kde si?“ začal som sa pýtať do tmy. Moje telo opäť zasiahla úzkosť. Tentokrát som si myslel že sa zrútim. Cítil som ako mi slabne stisk na rukách, ako sa mi podlamujú nohy a chladne tvár. „Hľadáš niekoho ?“ ozvalo sa s poza môjho chrbta. Trhavým pohybom som sa otočil a pri okraji jazera som uvidel ženskú postavu s bielymi vlasmi a v čiernych šatoch. Bola ale ku mne otočená chrbtom tak som jej nevidel do tváre. Trochu sa mi uľavilo keď som videl iného človeka. „Áno, nevidela si tu chlapca starého a oblečeného ako ja?“ spýtal som sa. Neviem prečo ale cítil som každú chvíľu kľudnejší a pokojnejší, ako keby som bol v absolútnom bezpečí. Odpoveď som nedostal a tak som pokračoval: „Mal som sa tu sním stretnúť...“ skočila mi do reči „ Myslíš toho s ktorým si utekal zo školy ?“. Pocit bezpečia bol v troskách. „Volal sa Niko, však ?“ spýtala sa a zákerne sa k pritom zasmiala. Po takom veľkom nápore strachu a stresu ktorý moje telo dneska dostalo som sa už nebol schopný pohnúť alebo čokoľvek urobiť. Divil som sa že som dokázal ako tak stáť na nohách. Bol som plný strachu bez možnosti pohybu. Sledoval som ako sa to dievča, tá vec na mňa pomaly otočila. Uvidel som jej rubínové oči, ktoré ma okamžite prebodli. Zbadal som jej zakrvavený úsmev, ako sa spoza neho vynárajú mesiacom osvetlené očáky. S úsmevom na tvári povedala: „Bol skvelý hlavný chod, ale teraz sa zaujímam o dezert“. Chcel som ešte naposledy vykríknuť ale nepodarilo sa. V momente keď to dopovedala zrazila ma k zemi silou ktorá mi vyrazila dych. Stále s tým istým úsmevom povedala: „Jedlo predsa nekričí o pomoc“ Ležal som na zemi ako priklincovaný, sklonila sa ku mne a jednou rukou mi zapchala ústa. Otvorila ústa a zakusla sa mi do krku. Najprv som cítil ostrú bolesť ktorá ochvíľu prestala, ale cítil som ako mi vysáva krv s celého tela. Po chvíľke to bolo celkom príjemné, ani som už nemal chuť odporovať. Zahľadel som sa hore na oblohu a sledoval som nádherný mesiac v úplnku a hviezdy, ktoré mi pomaly mizli pred očami v nekonečnej temnote.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár